Môj pôrodný príbeh venujem ako podporu pre PA Ivanu. Verím, že PA si svoju robotu spravila dobre a že chyba bola niekde inde… Ked umrie dieťatko v nemocnici, nerobí sa z toho takéto halo, a nikto nechce od zdravotného personálu takú nehoráznu pokutu…

Prajem veľa síl a posielam mnoho ženskej energie tam, kde to Ivana potrebuje…

Petra Nenčevová

PRVÝ APRÍL
(…spoveď dievčatka a ženy, dcéry a nastávajúcej nevesty, partnerky a v neposlednom rade matky)

Moje detstvo som prežila takmer celé na sídlisku medzi panelovými obludami. Desili ma nadovšetko aj v snoch až do mojej puberty. Ešte teraz mi tie živé obrazy naháňajú hrôzu. „Ako malé ustráchané dievčatko tápe v bludisku mrakodrapov…Ako zúfalo hľadá vchod  do toho jej paláca nehy… Ako nenávratne túži po bezpečí  a teplej náruči svojej mamy…Keď už konečne dievča našlo zvonček so svojim priezviskom a upišťaný zvuk ho vpustil dnu, schodisko, po ktorom sa rozbehlo domov, sa začalo rúcať…Výťah, nikdy neotvoril dvere na štvrtom poschodí…Vždy sa mláďa ocitlo na streche panelovej ohavy…Tak sa túžilo dostať preč z tohto zajatia, že skočilo dolu a zrazu zistilo, že vie lietať…“ Myslím, že moje nadanie lietať v snoch, symbolizovalo akúsi silnú túžbu po slobode a po nadhľade na neznesiteľný stav uväznenia vlastnej podstaty.

Vždy som sa tešila, keď nás babka s dedkom zobrali na chalupu do malulinkej osady – Hubačov štál pri Novej Bani. Celé dni sme s mojimi súrodencami behali po lesoch a zbierali hríby, lietali po poliach a trhali makovice, naháňali sa po lúkach a chytali cvrčkov, lozili po stromoch a jedli biele čerešne. Niekedy som sa od mojej svorky oddelila. Chýbal mi totiž niekto, komu by som mohla povedať úplne všetko, no hlavne som potrebovala niekoho, kto by ma ochraňoval. „Dievčatko si starostlivo prezrelo divú jabloň a odtrhlo to najväčšie a isto aj najsladšie jablko. Vzalo prvú palicu, o ktorú sa v lese potklo a opatrne naň napichlo jabĺčko. Dokonalý bodyguard a priateľ.“

Našťastie sme sa potom presťahovali na dedinu neďaleko Bratislavy, kde sa tieto nočné mory z mojich snov postupne vytratili. Fóbia z výťahov mi však zostala dodnes.

„Tvrdíme, že je kruté chovať veľkého psa v mestskom byte. Ale to hovoríme o zvierati, nie o človeku, ten je väčší a citlivejší na svoje prostredie. Sebe dovolíme, aby nás bombardoval hluk prístrojov, dopravy…“, píše pani Jean Liedlofová v knihe Koncept kontinua.

Na základe skúsenosti z detstva a múdrych slov mojej obľúbenej autorky, som prišla k záveru, že skutočne seba vnímavý tvor, ešte nepoznačený vonkajšími vplyvmi, túži po tom, z čoho skutočne vyšiel…Túži súzvučiť s prírodou! Moji rodičia, akoby sa snažili zasadiť margarétku do púšte. Mali snahu vytvoriť zázemie pre svoju rodinu v absolútne nevhodných podmienkach pre život. Evolučne totiž bolo pre nás dané úplne niečo iné. Niektorí z nás si tento fakt žiaľ nepripustia nikdy, pretože: „Náš vnútorný zmysel pre to, čo je pre nás dobré, bol nahlodaný do takej miery, že si skoro neuvedomujeme, že vôbec pracuje, a skoro už nevieme rozlíšiť autentický podnet od neautentického.“

S istotou si dovolím tvrdiť, že fázu náručia som psychicky opustila až niekedy v piatej triede na základnej škole. Dovtedy som vnímala všetky medzníky v mojom živote ako traumatizujúci a neželaný zážitok. Vždy, keď ma mama niekam „odložila“, mi po duši prešiel ťažký kombajn. Pravdepodobne sa to začalo už v pôrodnici, ak nie skôr…Keď som sa narodila, moja mama ma prvý krát držala v náručí až po niekoľkých hodinách. Matka, ktorá je citlivá a nemá seba deštruktívne, či tyranské sklony, rýchlo pochopí, že koná proti svojej prirodzenosti, ak dovolí odniesť svoje čerstvo narodené miminko úplne cudzej osobe, bohvie kam…Tá moja to pochopila, no bola príliš slabá na to, aby sa dokázala postaviť proti zaužívaným spoločenským normám. Ja, vtedy ešte ako nepopísaná doska (tabula rasa) som nechápala prečo… Veď predsa: „…od tých dôb, čo človek chodí vzpriamene a môže používať ruky, je blízko aj ochranná náruč. Je to presne to miesto, ktoré novorodenec očakáva. Cíti, že presne tam patrí. To, čo prežíva v náručí je prijateľné pre jeho kontinuum, napĺňa to jeho súčasné potreby a správne to prispieva k jeho vývoju.“ Ja, ako každé „ukradnuté“ mimi z náručia svojej matky, som nevedela zaradiť svoje dojmy z toho, čo je. Buď je to správne, alebo nie je. Nebola som schopná dúfať v lepšie časy. Nevedela som, že v tej chladnej postieľke za mrežami nezostanem navždy. Celý svet bol naraz zle. Celá vzniknutá situácia bola neprijateľná. Pre každého novorodenca v mojej koži…

Môj strach z bielych plášťov a studeného nemocničného prostredia dnes už chápem. Dnes už chápem aj to, prečo som vyštudovala strednú pedagogickú a sociálnu akadémiu. Pretože som chcela byť náhradnou mamou pre neviniatka, ktoré boli „odložené“ tak, ako aj kedysi ja. Chcela som ich ochraňovať, poskytnúť im náruč a bezpečie. Dnes už chápem aj to, prečo som od mojej puberty inklinovala vždy k chlapcom, ktorý boli nejakým spôsobom touto spoločnosťou odsudzovaní. Chcela som im pomôcť, chcela som im ukázať, že aj oni sú hodní lásky. Môj otec nedokázal pochopiť, prečo som si dala potetovať chrbát. (V tej dobe to bolo pre spoločnosť ešte neprípustné a každý kto mal tetovanie bol „čierna ovca“. Dnes už je to skôr módny hit.) Myslím, že to nechápe dodnes. Hlavným dôvodom bol môj vnútorný protest, proti absolútne nekontinuálnej spoločnosti a moje poslanie, pomáhať slabším, uzdravovať chorých, konať dobro tam, kde sa objavuje zlo… (preto anjelské krídla). Nie je to tak, že „netvor“ sa nenarodí sám od seba? „Netvora“ vykresá spoločnosť! Všetci tí, čo dnes sedia v base…všetci, tí čo zabíjajú, kradnú…všetci delikventi, ožrani, feťáci a pedofili… Chovajú sa totiž len tak, ako je to pre nich prirodzené z ich ranného detstva. Nie je to tak, že: „To s čím sa dieťa stretne, je to, čo bude celý život považovať za normálne.“?

To je obraz rodín žijúcich v našej modernej spoločnosti, kde vládne moc peňazí a hmotných statkov, kde intimita je potlačená do úzadia na úkor vedy a techniky, kde je nám prednejšie hnať sa za získaním majetkovej nehnuteľnosti pred našimi vlastným deťmi…Naše ratolesti sú naše zrkadlá…My sme zodpovední za to, s čím práve teraz nesúhlasíme. My ako ľudská populácia, my ako rodičia…

Dnes som matka sedem mesačného dievčatka. Viviánka sa narodila u nás doma, za asistencie môjho partnera Miloša (26) a certifikovanej pôrodnej asistentky Petry. Od prvej doby pôrodnej ubehlo presne 21hdín, kým naša dcérka vyšla na svetlo sveta. Bolo to najdlhších 21 hdín tvrdej práce, vďaka ktorým dnes nepoznám žiadnu prekážku, čo by som nebola schopná prekonať. Ako sa to všetko začalo?

Na našej prvej spoločnej letnej dovolenke v Chorvátsku, sme zistili, že čakáme miminko. Bol to pre nás veľký šok, pretože ani jeden z nás túto udalosť neplánoval. Po niekoľko dňovom omeškaní mojej menštruácie, sa naše kroky vybrali do najbližšej lekárne, kúpiť tehotenský test. Cestou sme si z Milošom obaja zapálili cigaretu. Vedela som, že je to TÁ posledná. Cítila som v sebe rásť život. S každým výdychom dymu z mojich pľúc, sa niesla obava, ako to príjme môj vyvolený. Príchod do nášho príjemne vychladeného apartmánu, sprevádzalo neznesiteľné ticho a napätie. Môj poklad odomkol, sadol si na balkón, zobral do rúk noviny a čakal. V kúpeľni ma prepadol obrovský strach. Úplne sa mi stiahol žalúdok a zovrelo hrdlo.

Miloša som spoznala, keď sme sa s rodinou presťahovali na dedinu. Mala som vtedy 9rokov. Na druhý sviatok Vianočný 26.12.2006 mi napísal sms-ku a zaprial mi krásne sviatky…Od vtedy sme spolu. Z nášho vzťahu však Miloš rok aj niečo prefetoval a vyše dvoch rokov strávil v resocializačnom zariadení. Počas jeho neprítomnosti som si po dlhom sebatrýznení našla novú známosť. V tomto vzťahu som absolvovala umelé prerušenie tehotenstva. Dotyčný sa totiž začal prejavovať ako žiarlivo – agresívny paranoik, čo sa časom stupňovalo. Moje rozhodnutie však ovplyvnil aj môj stále pretrvávajúci cit k Milošovi. Následne na to som dotyčného opustila. Potrat dodnes považujem za moju najväčšiu prehru v živote…(Tento  príbeh je však o zrode nového života, vrátim sa teda späť do Chorvátska.)

Niekde hlboko vo mne sa bila nekonečná túžba po miminku, s neistotou a krehkosťou môjho vzťahu  s Milošom.  Na teste sa po nekonečnom slede myšlienok v mojej hlave, ukázali dva, jasne ružovo sfarbené pásiky. Vnútorná intuícia, ktorá postupne vychádzala na povrch, sa potvrdila. Mlčky som odomkla dvere od kúpeľne, položila test na stôl, pri ktorom sedel môj najdrahší a odišla do izby. Moje telo sa oddane zvalilo na posteľ. Plakala som a nedalo sa to zastaviť. V hlave mi dunel zmätok. Miloš vošiel za mnou do izby a opatrne si ku mne ľahol. Pohladil ma po vlasoch a šepkal mi: „Všetko je tak, ako má byť.“ Silno ma objal a šepkal mi: „Milujem vás.“ Nežne ma pobozkal a šepkal mi: „Neplač.“ Napriek tomu ma stále dusil pocit, že to je priskoro. Že na rodičovstvo náš vzťah ešte nie je pripravený. Bola som zamilovaná, šialene zamilovaná, no ten strach, ten strach…

Vyrazili sme k moru. Košík z vecami som položila do tieňa na kamenistej pláži a bezhlavo sa vrhla do vody. Miloš plával so mnou po bóju. Moja schránka sa nechala unášať vlnami a stavom beztiaže. S každým záberom zo mňa opadlo kus toho nepríjemného strachu, až som pocítila úľavu. Zmierenie však nastalo až na druhý deň. Ako pár sme zdieľali nádhernú blízkosť a to ma uisťovalo a napĺňalo šťastím.

Po návrate z dovolenky sme absolvovali náročnú vysokohorskú turistiku, kde som prvý krát spoznala skutočne silnú zodpovednosť za život, ktorý mi rástol pod srdcom. Výstup na poľský vrch Závrat, vo mne zanechal veľmi hlbokú stopu. Celé to bolo na hranici bezpečného príchodu domov.

Všade naokolo bola hmla. Celá skupina z krosnami na chrbte, sa šplhala po klzkých skalách nahor. Ja som bola v strede. Vidieť bolo možno tak pol metra pred seba. Asi v polovičke výstupu sa mi začalo chvieť celé telo. Ovládla ma panika. Až vtedy som si uvedomila, ako veľmi to dieťatko chcem a ako strašne by ma bolela jeho strata. Rozplakala som sa. Toto poznanie mi paralyzovalo všetky končatiny. Nemohla som sa pohnúť z miesta. Mala som pocit, že akýkoľvek pohyb ohrozí to naše malulinké drobuliniatko. Po niekoľkých minútach som sa na naliehanie skupiny opäť prinútila pohnúť. Partnerova rozvážna prítomnosť tesne za mojim chrbtom mi dodávala odvahu. Bodkou za niekoľkodňovou chôdzou horami, bolo to najkrajšie milovanie pod rúškom panenskej prírody s mojou najväčšou životnou láskou.

Od začiatku druhého až do konca štvrtého mesiaca môjho tehotenstva, mi bývalo často zle od žalúdka. Len čo som zacítila paradajky, naplo ma na vracanie. Tiež som bola dosť unavená, ale nijako to nenarúšalo môj denný režim. V tom čase som chodievala opatrovať známej 1,5 ročného syna Mateja, s ktorým som si vždy pri nejakej knižke oddýchla.

Naše malé „Tajomstvo“ sme mienili s Milošom oznámiť okoliu až po presťahovaní sa do domčeka, ktorý ako holo stavba stál na pozemku jeho rodičov. Bolo to skôr moje prianie. Mala som totiž obavy, že moja mama nás bude tlačiť do svadby a to som nechcela. Nikdy som nemala v pláne, vydať sa zo zištných dôvodov, z vypočítavosti alebo pre náhle otehotnenie. Vždy som túžila po tom, aby to bolo len kvôli tomu, že to chceme MY. Len my dvaja. Samozrejme, že ak by ma Miloš o ruku požiadal, nepovedala by som „NIE“. Ešte na dovolenke sme si však vysvetlili naše postoje k svadbe a obaja sme to cítili rovnako.

„Tajomstvo“, ale dlho tajomstvom neostalo…Moja mama ma odhalila skôr, ako mi začal plynúť tretí mesiac. Všetci túto novinu prijali veľmi pozitívne, aj keď spočiatku boli v šoku. Horšie to však bolo s mojim rozhodnutím, v prípade bezproblémového tehotenstva, rodiť doma.

Moja mama sa narodila koncom panvovým (nožičkami vpred). Myslím, že nebola ešte pripravená na tento veľký dobrodružný svet, no tí v bielych plášťoch sa rozhodli inak. O pár mesiacov veľmi ochorela a musela ísť do nemocnice. Myslím, že nemala jednoduchý štart. A nezažila ani jednoduché pôrody. Moja staršia sestra Lenka sa narodila po nekonečných hodinách trápenia. Do náručia svojej mamy sa dostala až o dvanásť hodín. Túto statočnú ženu vytrápili pri šití hrádze dvaja doktori. Samotné šitie trvalo hodinu, pretože jeden z doktorov to robil podľa rozprávania mojej maminky asi po prvý krát. Kojenie bolo po tomto stresujúcom zážitku absolútne vylúčené. Okrem straty mlieka, stratila aj ľudskú dôstojnosť. Je mi smutno, keď o tom píšem. Ja som sa narodila ľahšie ako Lenka, no o nejakom pozitívnom zážitku sa asi hovoriť nedá. Taktiež som nebola kojená. Brat Michal sa narodil ako posledný. Vážil 4,5 kila. Mliečko sa nedostalo ani jemu. Zážitky mojej mamy z pôrodov boli desivé a bolestivé, či už fyzicky, alebo duševne. Obdivujem ju za jej statočnosť…Dnes sa už len skromne pousmeje a hrdo povie: „Väčší zážitok som mala, keď som videla rodiť kravu…bolo to tak silné…“ Myslím, že ženy čo porodili v nemocnici si zaslúžia obrovskú poklonu.

S mamou sme mali skvelý vzťah. Milovala som, keď sme sa túlili. No akoby sme sedeli v rýchliku, každá v inom vozni a smeli sa objať len vtedy,  keď rušeň zastaví. Ani som sa nestihla nabažiť toho slastného pocitu, nadýchnuť sa z vône jej vlasov, jej jemnej pokožky, jej hrejivého tepla, a vlak sa znovu rozbehol.

Táto emócia ma prinútila rozmýšľať a niečo zmeniť. Vtedy som sa rozhodla, že ja chcem dať môjmu dieťaťu to, čo mne moja mama dať nevedela, alebo skôr za daných okolností nemohla. Čas len a len pre mňa. Čas a pozornosť sústredenú len na moju maličkosť.

Traumatizujúce zážitky z pôrodov mojich starých mám, tiet, priateliek, spolužiačok, kolegýň a žien z môjho okolia ma utvrdili v tom, že akýkoľvek zásah do intimity zrodu života, prináša len slzy a bolesť.

Moja cesta hľadania k prirodzenému, nenásilnému a úctivému narodeniu dieťatka, ma priviedla k jednej úžasnej žene. Pôrodná asistentka Petra bola až z dediny sídliacej niekoľko kilometrov od Brna. Našla som ju vďaka pani, ktorá mala zverejnený svoj príbeh v knižke Rodili sme doma. Prvý krát sme sa stretli v Čechách na konferencií o aktívnom rodičovstve. Obávala som sa toho, že Petra nebude ochotná vycestovať za nami na Slovensko. No predbežne sme sa dohodli a ja som s ňou rátala. O niekoľko mesiacov sme konzultovali moje a partnerove predstavy o pôrode, v malej čajovni v Brne. Pamätám si, že pred týmto stretnutím som mala trému. Chcela som spraviť dojem. Chcela som, aby sme s Milošom pôsobili tak, že vieme, čo robíme. Chcela som, aby mi Petra verila, že to dokážem. Potrebovala som, aby mi niekto uveril a podporil ma v mojom rozhodnutí. Všetci okolo mňa sa pri tejto téme tvárili nešťastne a neznesiteľne páchli strachom. Napriek mojej snahe ignorovať negatívne názory vonkajšieho sveta, na mňa kus svojej nervozity preniesli.

Snažila som sa sústrediť na dieťatko. Jeho prvé pohyby som pocítila niekedy medzi štvrtým a piatym mesiacom tehotenstva. V noci ma prebudilo príjemné šteklenie z vnútornej strany brucha. Bolo to také smiešne. Až som sa nahlas zasmiala. Akoby sa mi v maternici naháňali motýle. Akoby sa ma nežne dotýkali ich krehké krídla. Bolo to naše miminko. Hneď ráno som tento objav hodila na plátno. Od vtedy sa naše dieťatko ozývalo čoraz častejšie. Bola to tá najkrajšia inšpirácia pre život. Občas ma prepadli rôzne smútky, či už partnerského, rodinného, alebo pracovného charakteru.

Trápilo ma, že od začiatku tretieho trimestra, si známa, ktorej som chodila opatrovať syna, našla novú opatrovateľku a ja som zostala bez príjmu. To značne spomalilo práce na našom nedokončenom domčeku. Prispievala som mesačne 600 euro na pracovný materiál a veci do domácnosti, 100 euro som dávala mame za nájom a každý mesiac som kupovala psom dva mechy granúl. Miloš, ako stolár, po Novom roku nemal veľa práce, pretože ľudia boli z Vianoc značne finančne vyžmýkaní. Bolo to stresujúce.

Občas ma nepekne napadol slovný útok môjho otčima, čo som v tomto stave znášala veľmi zle. Nenávidí totiž mojich psov a jeho antipriateľské poznámky o nich ma bodali priamo do duše. O tom by som vedela napísať knihu, tak radšej to spomínam len okrajovo. Tiež náš vzťah s Milošom neustále prenasledovala moja mama a jej kázne o svadbe. Sestra mi zas znepríjemňovala existenciu z jej rozpínavým a snáď aj bordelárskym životným štýlom. Desila ma predstava, že rodiť budem musieť tu.

Okrem iného ma trápil trochu aj náš sexuálny život s mojim partnerom. Čím som mala väčšie bruško, tým viac som si pripadala neatraktívne a nepríťažlivo. Môj posledný orgazmus som zažila pod stanom, ešte v prvom mesiaci tehotenstva. Od vtedy sa Miloš na mňa pozeral inak a mňa sa to dotýkalo. Aj keď na samotný sex som chuť vôbec nemala, potreba fyzického kontaktu sa naopak stupňovala.

Asi koncom siedmeho mesiaca, som si vytkla členok. Ledva som to odkrývala domov a brat mi po hodine zavolal sanitku, pretože sa bál, že to mám zlomené. Na nohu som vôbec nemohla stúpiť. Röntgen, ktorý som spočiatku odmietala, ukázal, že to zlomené nie je. Spravili mi aj ultrazvuk, napriek tomu, že som si bruško neudrela. Využila som teda situáciu a spýtala som sa doktora, či je vidno pohlavie dieťatka. Mimi bolo otočené dolu hlavou tak, že malo prekrížené nožičky. Vyzeralo to, akoby bolo v nejakej meditačnej polohe.

Až na poslednej gynekologickej prehliadke sa ukázalo, že čakáme dcérku. Miloš bol do poslednej chvíle presvedčený, že to je chlapček. Sníval o tom, ako s ním bude stavať bunker, chytať ryby, ako ho bude učiť bojovať a strieľať zo vzduchovky, ako mu kúpi prvý nožík.  Mali sme dokonca aj vybraté meno. Z Huga sa vykľula Viviánka.

Začiatkom marca sa  nám s partnerom konečne podarilo presťahovať. Už som pomaly prestávala dúfať, že to stihneme, no vyšlo to. Moje veci doma boli zbalené od nedočkavosti, už dva mesiace vopred. Naše hniezdočko lásky bolo pripravené. Miloš podal bravúrny výkon. Obaja sme sa narobili a stálo to za to. Ten pocit, že sme vytvorili niečo spolu. Aj keď samozrejme, musím vyzdvihnúť Milošove kvality a pochváliť ho, za jeho šikovnosť a zručnosť úplne vo všetkom.

Konečne sa mohlo začať vybaľovať. Všetko som starostlivo vyumývala. Každej veci som dôkladne premyslela miesto. Chcela som, aby sa pred pôrodom stihli zabývať aj moje baktérie, aby malo mimi čo najprirodzenejšie prostredie. Nakúpila som červené uteráky k pôrodu. Vecičky, oblečko, vaničku, postieľku a iné, sme podostávali od kamarátov a známych. Látkové plienky nám uhradila moja mamina. „Šesťdesiat kusov by snáď malo stačiť.“ Vrchné nohavičky zas platila tá Milošova. Už chýbal len nafukovací bazén, k domácemu pôrodu.

Až do konca marca som bola v neustálom švungu. Pranie, žehlenie a láskyplné ukladanie bielizne nášho drobčeka ma nesmierne bavilo. Všetko som roztriedila podľa veľkosti a tipu. Tak som sa tešila, kedy mimčo už konečne uvidím. Celé dni sme sa s bábätkom rozprávali a maznali, prechádzali a spievali si. Veľmi rada na tieto chvíle spomínam. Pre istotu som mala už napísaný aj pôrodný plán, keby bolo nutné ísť do pôrodnice, aj keď túto možnosť som vôbec nepripúšťala.

Čakali sme dôležitú návštevu. Mala prísť pôrodná asistentka Petra, aby si pozrela miesto, kde budem rodiť. Naše skromné bývanie malo pre pôrod jednu nevýhodu. Strmé schodisko do spálne. Pôvodne som chcela rodiť tam, no keďže kúpeľňu máme dole, zvážila som to a dohodli sme sa, že rozložíme sedačku v obývačke. Nepriepustnými plachtami a podložkami sme boli zásobení, pretože Milošova mama je zdravotná sestra. Veľmi ma mrzelo, že sa nám nepodarilo do nášho bývania zakomponovať vaňu.

Stretnutie bolo príjemné aj keď ma trochu trápilo, že Petru tak málo poznám. Počas tehotenstva sme sa stretli len tri krát a to bolo príliš málo na to, aby som ju dokázala prijať ako súčasť celku…Pri jej odchode, som mala nutkanie ju objať, aby sa tá bariéra zlomila. Neviem prečo som to nakoniec neurobila.

V sobotu 31.marca, sme oslavovali sedemdesiate narodeniny starej mamy a moje dvadsiatepiate. Cítila som sa veľmi dobre a sviežo. Každý ma chválil, ako úžasne vyzerám a ako som počas tehotenstva opeknela. S Milošom sme sa veľa smiali, mali sme takú bláznivú náladu. Bolo to také vzrušujúce. Viviánka mi šepkala, že už je pripravená…Obed som nevládala dojesť, mala som pocit, že ešte jedno sústo a prasknem. Sestra starej mamy s istotou tvrdila, že mám ešte čas, je totiž sestrička na gynekológií a už to vie odhadnúť, vraj podľa plnosti pier. Ja som si bola istá, že dcérka sa už čoskoro vypýta na svet.

Večer sme sa s Milošom túlili, hladkali a nežne maznali v posteli. Milovanie s takým okrúhlim bruchom už teda nie je žiadna sranda, no v ten večer som cítila z mojou láskou obzvlášť nádherné spriaznenie. Ležali sme vedľa seba a  Miloš pomaly upadol do hlbokého spánku. Mne sa v maternici rozhojdali jemné sťahy. Tento pocit som už raz mala, bolo to ešte v rodičovskom dome, a tak som si bola istá, že poslíčkovia to nie sú. V teplej sprche som uvažovala, čo mám robiť a snažila sa dýchať. Jemným hláskom som sa prihovárala k dieťatku a nežne ho hladila cez stenu môjho bruška. V nedeľu 1.apríla o 1:19 som napísala Petre sms-ku: „ Peti, neviem či to na mňa už nejde. S Milošom sme sa milovali a teraz mám také silné sťahy. Skúsila som teplú sprchu a keď som vyšla von, niečo zo mňa vytieklo, možno to bol zvyšok semena s vodou, ako som sa sprchovala zospodu, no nie som si istá. Bolo to dvakrát za sebou, pri sťahoch, zdalo sa mi, že je toho dosť veľa. Keď som sa utrela do uteráka, zbadala som na ňom takú zvláštnu bielu hmotu vo veľkosti jedného článku z malíčka. Intenzívne sťahy mám cca každých 5 minút asi pol hodinu a pri každom sa zo mňa uvoľní trochu tekutiny.“ (Dnes viem, že to biele „čosi“ bola hlienová zátka.) Čakala som, kým sa mi Petra ozve a išla som si ľahnúť späť k Milošovi do postele. Návaly stále silneli. Potichu som sa pritúlila k mojej polovičke a zhlboka dýchala. Keď už sa to nedalo, musela som ho zobudiť. Potom mám chvíľu hluché miesto. Viem, že mi došlo hrozne zle od žalúdka. Viac krát som bola v kúpeľni vracať a prehnalo ma aj zospodu. Bála som sa. Vôbec som nevedela, čo sa so mnou deje. Snažila som sa spojiť s miminkom, no nešlo mi to. Tie sťahy boli také silné, že som sa nevedela sústrediť vôbec na nič. Len som stonala. Kým som sa vrátila z kúpeľne, sedačka už bola roztiahnutá. Ľahla som si. Sviečky horeli a v celom dome bolo prítmie. To ma upokojovalo. Miloš si ku mne ľahol a hladkal ma po vlasoch. Onedlho zaspal. Ja som sa snažila tiež oddychovať, kým nepríde Petra. Mala som strach, že porodím skôr ako stihne doraziť. Trochu mi vadilo, že Miloš spí a nezdieľa všetko so mnou. Myslím, že by mi vtedy pomohlo, keby sa so mnou niekto blízky rozprával. Tiež mi ale prekážalo, keď ma počas návalov hladil, mala som veľmi citlivú pokožku a nebolo mi to príjemné.

Pôrodná asistentka k nám dorazila ráno, niekedy okolo šiestej. Medzi dobou, kedy to celé začalo až kým prišla, sme si vymenili ešte pár telefonátov. Už  som začínala byť nervózna, až priam vnútorne rozčúlená, kde je tak dlho. Asi som sa skôr hnevala na seba, pretože som bola bezradná. Hrozne som sa bála. Nevedela som, či všetko prebieha tak, ako má. Bála som sa o dieťatko, pretože som sa s ním nevedela spojiť. Necítila som ho. Nehýbalo sa. Keď prišla Petra, bola som vo veľmi zlom psychickom rozpoložení. Sťahy sa vôbec nedali predýchať, tak ako to písali v múdrych knihách. Dalo sa mi len tlačiť. No už som bola príliš unavená. Skúšala som rôzne polohy tak, aby mi bolo čo najpohodlnejšie. Ležala som na boku a hornú nohu som si držala vo vzduchu a následne podopierala o poličku knižnice, opierala som sa o lakte a hlavu som mala položenú na vankúši, do ktorého som si počas sťahov zaborila celú tvár, na chrbte sa mi vôbec neležalo dobre. Tiež som si skúšala čupnúť a Miloš ma podopieral, no v tejto polohe som mala pocit, že mi ten tlak a gravitácia roztrhne celý „podvozok“. Petra mi dávala nejaké homeopatiká, neskôr aj rozpustené do pošvy, no nemala som pocit, že by mi nejako pomáhali. Tiež mi ponúkla hroznový cukor, ktorý mi dodal kúsok chýbajúcej energie. Viac krát ma nabádala, aby som sa najedla. Miloš mi aj niečo pod zub priniesol, no vôbec mi to nešlo dolu krkom. Skúšala som vypiť aj deci červeného vína, pre dokonalejšie uvoľnenie. Najlepšie mi bolo v sprche. Teplá voda mi pomáhala uvoľniť sa z kŕču a napätia. Asi niekedy poobede partnera prepadol hlad a tak sa ma opatrne spýtal, či by sa mohol ísť najesť do jeho rodičovského domu. Nechcela som, aby ma opustil čo i len na sekundu. Náhle ma pohltila neistota. No potichu som len odvetila: „Nebuď dlho, prosím…“

Ani neviem ako rýchlo to ubehlo, no už sa pomaly stmievalo a ja som sa cítila neschopne. Miloš sa snažil zohnať nafukovací bazénik. Zúfalo som sa túžila naložiť do vane a splynúť s teplou vodou,  relaxovať aj s bábätkom. Cítila som, že mimi je v strese a ja som bola tiež. Slnko zapadalo a s ním aj moja nádej, že sa nám to podarí. Keď mi Petra položila otázku, či jej nechcem niečo povedať, znervóznela som. Mala som totiž pocit, že so všetkým som skutočne zmierená a ozaj som sa snažila, sústrediť celú moju energiu na dieťa. Skúšali sme nájsť príčiny, prečo to nejde. Boli očividne psychického charakteru. Pôrodná asistentka mi napustila aspoň malú detskú vaničku, do ktorej som si sadla. Návaly boli čoraz slabšie a ja som vedela, že to je zle. Hovorila som to Peti a ona podotkla, že stále je tu možnosť ísť do pôrodnice. Rozplakala som sa.  Chcela som porodiť prirodzene, bez toho aby ma niekto cudzí tam dolu vyholil, bez toho aby mi spravili epizotómiu (nástrih), chcela som to zvládnuť úplne sama, bez umelého oxitocínu, či epidurálu. Nechcela som aby mi niekto diktoval, kedy mám tlačiť a aby ma niekto potom zašíval. Nechcela som, aby mi niekto po pôrode odnášal miminko preč, kúpal ho a bohvie čo ešte. Chcela som, aby to bol posvätný zážitok. Navrhla mi teda, že si mám ísť ľahnúť hore do postele a skúsiť si trochu pospať. Tak som išla. Viečka mi pomaly klesli. Spala som asi 15minút. Aspoň myslím, že to dlhšie nebolo.

Keď som sa prebudila, prosila som vyššie sily o pomoc. Prihovárala som sa k dcérke a hovorila jej o tom, ako sa na ňu s tatinkom veľmi tešíme a ako ju nesmierne milujeme. Obe sme sa rozhodli, že to proste zvládneme tu doma a pustili sa do práce. Zavolala som Miloša so slovami: „Už to pôjde, poď sem prosím Láska.“ Ľahol si ku mne a ja som ho začala vášnivo bozkať. Vedela som, že to pomôže môjmu organizmu zvýšiť produkciu oxitocínu, ktorý spôsobuje kontrakcie. Čím silnejšie návaly prichádzali, tým väčšie odhodlanie a radosť vo mne rástli. Niekde medzi tým, prišla potichu hore aj Petra. Miminko už bolo na ceste. Zrazu som pocítila neskutočne silné pálenie v pôrodných cestách. Kľačala som na štyroch a mručala ako veľká medvedica. Akoby ma niekto obaril z vnútra. Cítila som obrovský nával energie. Bolo to úžasné. Temeno hlavičky už bolo vonku. Siahla som si medzi nohy a pohladila zlepené vlásky mojej prenádhernej dcérky. „Vau, moje dieťatko.“ Smiala som sa. Znovu prišiel silný sťah, počas ktorého sa mi podarilo vytlačiť hlavičku. Viviánka tak nádherne zamraučala. Snažila som sa očami odfotiť každý jeden moment z tohto mocného okamžiku. Modlila som sa za ďalší silný sťah, pretože som mala obavy, že sa dieťatko môže udusiť. Prívaly energie prichádzali v pravidelných intervaloch, akoby som bola súčasťou vĺn rozbúreného mora. Bolesť som ďalej vôbec nevnímala. Bola to radosť. Obrovské šťastie. Na ďalšie zatlačenie vykĺzlo miminko celé von a s ním aj množstvo krvi a plodovej vody. Na tento moment nikdy nezabudnem. Vychutnávala som si každú jednu sekundu z tohto prenádherného aktu. Zasiahla ma nekonečná a bezpodmienečná láska, až som musela lapať po dychu. Bola to extáza neopísateľného šťastia. Miloš z údivom sledoval celý pôrod a myslím, že keď sa Viviánka narodila, usmial sa a nežne ju pohladil ukazovákom. Petra spravila malej apgar skore. Od vyčerpania som si ľahla do polo sedu, oprela sa o vankúše a vychutnávala si krehulinké miminko splývajúce z mojim telom. Viviánka po pár sekundách začala nádherne otvárať pusinku ako malá rybička a noštekom hľadala zdroj prežitia. Pôrodná asistentka pomohla dcérke prisať sa. Opatrne mi natiahla bradavku tak, aby sa jej ľahšie uchopila do tých malulinkých ústočiek. Kolostrum sa mi začalo tvoriť už v ôsmom mesiaci tehotenstva, takže z dojčenia som nemala obavy. Viviánka mala takú jemnučkú teplulinkú pokožku a úžasne voňala. Mala som chuť ju neustále pusinkovať a hladkať. Ten pocit, že cítim biť jej srdiečko… Každý kúsok nervov nášho bábätka čerstvo obnaženej kože dychtil po očakávanom objatí, celé jeho bytie, podstata toho, čím je, túžilo po náručí a ja som bola šťastná, že môžem byť súčasťou a poskytnúť mu dokonalé uspokojenie jeho potrieb.

Pupočná šnúra ma onedlho začala chladiť na bruchu. Asi po hodine dotepala. Petra sa ma spýtala, či sa zvládnem postaviť. Nebola som si istá. Dcérku som držala v náručí a s parterom mi obaja pomohli vstať. Pôrodná asistentka mi povedala, že mám skúsiť zatlačiť, aby placenta vyšla von sama. Nešlo mi to. Vôbec som nebola schopná ovládať brušné svalstvo. Peťa jemne potiahla za pupočník tesne pri pošve a placenta zo mňa vypadla ako nič. Myslím, že som trochu zastonala. Zacítila som hrádzu. Opäť mi pomohli ľahnúť si. Skontrolovali sme, či je placenta celá. Vyzerala ako taký veľký červený koláč. Peťa sa spýtala novopečeného ocinka, či nechce prestrihnúť pupočník. Miloš prenechal túto úlohu na ňu. Vydezinfikovanými nožnicami prestrihla šnúru, čo spájala naše dieťatko a placentu. Miloš priniesol misku a neskôr placentu zakopal u nás v záhrade, kde sme o pár dní zasadili Ginko. Pôrodná asistentka ošetrila Viviánkin pupček a následne dcérku odvážila. Nádherných 3, 250 gramov a 51 centimetrov.

Túto intímnu udalosť sme si ešte chvíľu vychutnali ako hrdí rodičia. Miloš urobil pár fotiek. (Škoda, že som mu nevysvetlila ako sa používa požičaný fotoaparát od mojej mamy… :-)) Po chvíli rozjímania som sa chcela ísť trochu opláchnuť od krvi a Viviánkinej smolky. Dcérku som podala Milošovi a Petra mi pomohla vstať. Veľmi ťažko sa mi išlo. Musela som zhlboka dýchať, mala som pocit, že odpadnem. O vzpriamenej chôdzi ťažko hovoriť, skôr som to odkrivkala v plnom predklone. Pri cikaní ma štípala celá vagína. V sprche som to ledva ustála, no Petra mi pomáhala. Smolka išla dolu veľmi ťažko. V obývačke sme ešte medzi štyrmi očami zhodnotili pôrod. Vyjadrila som moje pocity asi v tom zmysle, že preto to asi trvalo tak dlho, lebo som si málo verila a nebola som schopná prejsť cez určitú hranicu bolesti. Petra povedala, že v dnešnej dobe považuje prirodzený pôrod za obrovský zázrak. Po návrate do postele ma skontrolovala, ešte si niečo zapisovala a neskôr ju Miloš vyprevadil k autu.

Dnes viem, že som sa z tlačením možno nemusela až tak ponáhľať. Epizotómiu (nástrih hrádze) sme s Petrou vylúčili ešte na prvom stretnutí v čajovni. Dúfala som, že poloha v ktorej som dieťatko tlačila von, ochráni moju hrádzu. Natrhla som sa. Aj keď Peťa vravela, že to nie je moc, o pár dní keď som sa odhodlala pozrieť so zrkadielkom do môjho rozkroku, zdalo sa mi, že trhlina má aspoň dva centimetre.

Na tretí deň sme išli Viviánku zahlásiť na obecný úrad, kde nám mali vydať rodný list. To však odmietli, bez správy z nemocnice. Čakalo nás ešte vyšetrenie u pediatričky a skríning na Kramároch. Ten sme museli absolvovať dva krát, pretože vrchná sestra sa pomýlila. Takže na štvrtý deň znovu Kramáre, matrika a môj gynekológ. Celú dobu som mala dcérku v šatke. Na túto pasáž nerada spomínam, pretože získať rodný list a vybavovať sa z neochotnými a opovrhujúcimi zdravotníkmi bolo omnoho náročnejšie, ako porodiť dieťa. Taktiež z návštevy u gynekológa som mala veľmi negatívne pocity. Potrebovala som totiž od neho potvrdenie, že môj stav zodpovedá popôrodnému… Presviedčal ma, aby som išla do Ružinovskej nemocnice na zašitie. Museli by mi celú ranu obstrihať, pretože sa už začala granulovať. Tiež splietal niečo o kvalite sexuálneho života… že tam bude viacej miesta a že partner z toho nebude mať taký pôžitok… Vtedy som sa nešťastne otočila na Miloša a hľadala v jeho očiach odpoveď. Nebola som si istá, čo mám robiť. Len som tak strašne nechcela opustiť moju dcérku. Nechcela som, aby sa to celé krásne zrodenie života, zakončilo jednou neúctivou, nedôstojnou a bolestivou potupou. Viem, že sexuálny život, mojich rodičov dohnal k rozvodu. Milovanie s mojou láskou bolo vždy nádherné a uspokojovalo všetky moje a myslím, že aj jeho túžby. Miloš mi povedal, že toto je čisto moja vec, a že ma podporí, nech už sa rozhodnem akokoľvek. Z jeho hlasu som však cítila obavy a sklamanie. Akoby malému chlapcovi niekto vzal jeho obľúbenú hračku. Môj konečný verdikt bol odmietavý. Zmohla som sa len na jednu jedinú vetu: „Radšej to nechám na prírodu…“

Miloš nás vysadil doma a rýchlo išiel zháňať Regu (injekciu, čo som mala dostať, kvôli tomu, že Viviánka zdedila rh faktor po svojom otcovi.) Prišiel až neskoro večer. Takto som si to teda vôbec nepredstavovala. Regu mi pichla Milošova mama. Bolo mi smutno. Moje ženstvo a celá krásna aura, ktorá sa povznášala okolo nášho domu, bola fuč. Úrady a zdravotníctvo zničilo toto posvätné čaro jedným šmahom. O pár dní na to, sa mi zapálila ľavá bradavka a dostala som 40 stupňové horúčky. Každé prisatie znamenalo neznesiteľne bodavú bolesť. Cítila som to až za lopatkou. Písala som si s Petrou. Odporúčala mi zakúpiť tinktúru z echinacei a rakytníkový sirup. Každý večer som sedávala vo Viviánkinej vaničke a liečila si hrádzu v zázračných bylinkách. Miloš mi natieral prsia tvarohom, aby sa stiahol zápal.

Niekde medzi láskyplnou starostlivosťou o našu dcérku a moje zdravie, som vítala nedočkavých hostí, prijímala kytice kvetov a dary pre Viviánku. Najviac ma mrzelo asi to, že najbližšia rodina stála akoby na druhej strane brehu. Bolo mi vytknuté, že sa smeli na miminko pozrieť len za pološera, respektíve, že nemohlo byť zasvietené… Bolo mi vytknuté, že som miminko chcela mať stále pri sebe aspoň prvých šesť týždňov… Bolo mi vytknuté, že nie som prívržencom metódy „odlož a kočíkuj“.

Keď sa ma ľudia pýtajú, či by som aj druhý krát chcela rodiť doma, obvykle sú zaskočení mojou pozitívnou odpoveďou. Vravia, že som odvážna. Ja zas tvrdím, že sú odvážne tie, čo neveria prírode a samy sebe, a svoju dôstojnosť, ženskosť a svoje deti ponechávajú v rukách odborníkov, modernej techniky, či medicíny.

Pri druhom dieťati si však už určite nezabudnem zaobstarať veľký bazén. Tiež pripravím celú rodinu na to, že dieťatko uvidia až po ukončení šestonedelia a určím si jasné hranice, za ktoré ich nepustím.

Myslím, že sme dnes s Milošom pre Vivi obaja silní a aktívni rodičia, ktorí jej venujú maximálnu a bezpodmienečnú lásku, no zároveň sa snažia neprestávať žiť svoj vlastný zmysluplný život. Snažíme sa s našou dcérou spolupracovať, nechávame sa unášať jej prirodzenosťou, čo nám pomáha v prebúdzaní našich inštinktov. Dnes naša úžasná dcéra nosí plienku len ako poistku a ja verím, že je to jedna z odpovedí na náš vnímavý prístup. Okrem toho, že ju stále plne kojím a spí s nami v posteli, ju väčšinu dňa nosím v šatke. Tak môže byť súčasťou rodiny, kde dospelí žijú svoj dospelý život.

Na záver príbehu by som rada poďakovala v prvom rade mojej životnej láske. „Miloš ďakujem ti, že si pri mne stál celé tehotenstvo a pôrod, a že si to vždy robil a robíš to doteraz. Ďakujem ti, že si taký tolerantný, milujúci a vnímavý partner. Ďakujem ti za to, že si taký starostlivý a nežný otec i muž. Ďakujem ti za to, že nás obe ochraňuješ. Ďakujem, že si prvotriedne nahradil môjho dokonalého priateľa a bodyguarda z detstva, ktorý mal podobizeň napichnutého jabĺčka na palicu. Ďakujem“
Ďakujem aj mojej maminke, za to, že vo mňa verí a pomáha mi v ťažkých životných skúsenostiach a pádoch opäť vstať a hrdo kráčať ďalej. „Ďakujem mami, že si mi poskytla istotu a náruč a zdieľaš so mnou ženstvo i materstvo. Ďakujem.“
Ďakujem aj otcovi, za racionálne a múdre rady. „Ďakujem tatino, že si mi bol vždy pevnou oporou, učiteľom a psychológom. Ďakujem“
Ďakujem všetkým čo mi pomáhajú a podporujú ma v kontaktnom rodičovstve.
Ďakujem Milošovým rodičom za to, že nám umožnili vybudovať si svoj domov na ich pozemku, že nám pomáhali pri tom svojimi vlastnými silami a prispeli aj finančne. „Ďakujem vám za to, že ste priviedli na svet takého skvelého syna, ktorý so mnou a s Viviánkou dnes môže zdieľať spoločné chvíle.“
V neposlednom rade chcem poďakovať mojej dcére Viviáne, že ma učí byť kontaktnou matkou. „Ďakujem Vivi, že si tak dobré dieťatko, že sa toľko smeješ. Ďakujem ti, za každý Tvoj úsmev, za každú intímnu chvíľu pri kojení, za každú odkomunikovanú potrebu. Ďakujem.“
Byť matkou je to najkrajšie poslanie, aké mohla kedy žena dostať. Pani Liedlofová píše: „To, čo novorodenec cíti, ešte pred tým, než je schopný myslieť, rozhodne o tom, čo si bude myslieť, než bude myslenia schopný…“ Kto vie, čo si bude myslieť Viviána…

11.11.2012 Vo Veľkom Bieli, Petra (25)

Příběh byl publikován ve zkrácené verzi na http://www.zenskekruhy.sk/tehulky/porodne-pribehy/item/230-prvy-april. Děkujeme.