Pôrod môjho tretieho dieťaťa ostane navždy spojený s Ivanou Königsmarkovou. Navždy ho budem mať v pamäti. Tak ako tie predošlé. Tak ako asi každá žena. Teraz som sa rozhodla zapísať ho práve pre Ivanu.

Moje prvé 2 deti sa narodili v bratislavských pôrodniciach. A hoci oba pôrody prebehli hladko a s dobrým koncom, po pobytoch v pôrodniciach mi ostali aj nemilé spomienky. Všetky súviseli s chovaním personálu, v mojom prípade najmä lekárov, a s rutinou zabehanou v pôrodniciach a na šestonedelí. Hlavne po druhom pôrode som si naozaj ujasnila, ako by mi to vyhovovalo. Pochopila som, že chcem presne to, čo sa označuje ako prirodzený pôrod bez zásahov.

Potom sme sa presťahovali do Prahy, otehotnela som a ocitla som sa pred ťažkou úlohou – registrácia do pôrodnice. Ledva som si uvedomila, že som tehotná, už som mala mať jasno v tom, kde budem rodiť. Mne to však jasné nebolo. Predstava, že by som mala ísť do úplne neznámej nemocnice, odovzdať sa do rúk úplne cudzích ľudí, vo mne vyvolávala strach. Navštívila som pani Štromerovú a konzultovala som s ňou výber pôrodnice. Zároveň som sa jej popýtala aj na rodenie doma. Dostala som odpovede, ktoré ma upokojili, rozptýlili moje pochybnosti, dodali mi odvahy. Zrazu som mala dojem, že by to šlo.

Manžel môj návrh prijal úplne úžasne, povedal len, že mne ide rodenie dobre, takže v tom nevidí problém.

S pani Ivanou som si prvýkrát zavolala zhruba v 6. mesiaci. Povedala som jej, čo chcem, a dohodli sme sa, kedy sa stretneme. Medzitým som si ešte dohodla podrobnosti v Neratoviciach a na posledný mesiac som začala dochádzať do poradne k Ivane. Tieto náštevy boli vždy veľmi príjemné, aký odlišný bol jej prístup oproti poradniam u lekárky, oproti poradni v nemocnici ani nehovorím. Na otázku, kedy ju mám k pôrodu zavolať, mi povedala, že vtedy, keď by som sa vybrala do pôrodnice.

V piatok 8.1.2010, ma nad ránom zobudila prvá kontrakcia. Zaspala som, takto sa to zopakovalo ešte asi 2x po 40 minútach. Ráno manžel a svokra odviedli deti do škôlky a školy.

Manželovi som povedala, aby už nešiel do práce. Vonku za oknom začalo snežiť. Svokra si čítala, manžel pracoval na počítači v kuchyni.  Ja som sa zavrela do spálne. Bolo mi dobre, nepotrebovala som nič a nikoho. Intervaly boli dlhé, nejakých 7-10 minút. Občas ku mne prišiel manžel opýtať sa, ako sa mám. Stále sme Ivanu nevolali – mala som dojem, že je času dosť. Intervaly sa časom skrátili asi na 5 minút. Stále som čakala na 3-minútové intervaly, pri prvých pôrodoch som si ich vždy užila pár hodín.

A potom som si uvedomila, že už to začalo byť náročné. Bolo asi 12,20. Prosila som manžela, nech zavolá Ivanu a nech už je pri mne. Svokra sa obliekla – bol čas ísť pre deti. Zavolali sme Ivanu, ona hneď vyrazila. Myslela som si, že budeme mať ešte tak hodinu. Ťahalo ma to do vane pod teplú sprchu. Ako som sa vyzliekala, prišli tie očakávané 3-minútové intervaly …  asi dva alebo tri… a za nimi už iba moje ááááá, hneď ako som sa dostala do vane.  Trochu som chytila paniku, že nechcem rodiť úplne bez dozoru, tiež mi napadlo, či by to nešlo chvíľku predýchať a zdržať. No, nešlo to. Tak som sa snažila netlačiť príliš, bola som vo vani na kolenách, manžel mi púšťal teplú vodu na kríže. A keď bola hlavička nášho syna vonku, zazvonila Ivana, že je dole pri vchode. Počkali sme na ďalšiu kontrakciu, s ktorou už syn vyšiel celý, manžel mi ho podal do náručia a šiel dolu pre Ivanu. Bolo 13 hod. Všetko sme stihli, kým sa vrátila babka aj s deťmi.

Sedela som vo vani, snažila sa spamätať z toho, čo sa práve stalo. Držala som nášho chlapčeka, ktorý hneď po narodení prekvapivo hlasno zaplakal, ale v mojich rukách hneď  stíchol, bol spokojný a zvedavo si ma obzeral. Cítila som, že je všetko tak, ako má byť.

Vzápätí Ivana prišla, usmiala sa na nás, videla, že sme OK, tak sa nachystala a všetko ostatné už obstarala ona. Žiadne poznámky, ani výčitky, len povedala, že dobre, že sme nešli do pôrodnice, lebo by sme porodili na chodníku. Navyše v ten deň začalo snežiť, snežilo aj celý víkend, tak aj kvôli počasiu bolo omnoho lepšie, že sme boli doma.

Ivana ostala pri nás ešte 2 hodiny. Chodila k nám aj v ďalšie dni, poslednú návštevu bola u nás 10 dní po pôrode. Veľmi som ocenila jej návštevy, najmä keď som týždeň po pôrode mala boľavý prsník. Ivana bola vždy milá, príjemná, vtipná, praktická. Boli na nej poznať skúsenosti, nadhľad, pokojný prístup. Celý ten čas, čo sme boli spolu v kontakte, som si hovorila, že toto je naozaj správna osoba na správnom mieste.

Bola som rada, že sme naše tretie dieťa porodili v Prahe, pretože na Slovensku by som musela ísť bojovať do pôrodnice o to, čo som chcela. Bola som šťastná, že sme tu, pretože sme sa nestretli so zlou reakciou ani na matrike, ani u detskej lekárky. Dokonca ani moja lekárka to nekomentovala. Bola som rada, že sme tu, a teraz si hovorím, ako dobre, že sme to ešte stihli. Byť tak pred pôrodom teraz, mala by som naozaj strach.

Pôrod doma mi veľa dal – posilnil moje ženské sebavedomie, vedomie zodpovednosti za seba aj za svoje dieťa, dôveru v manžela. Dal mi jedinečné chvíle s mojím novorodeným bábätkom. Umožnil starším deťom privítať súrodenca hneď na začiatku. A ešte by som mohla menovať…

Pani Ivana, veľmi rada som Vás spoznala. Som presvedčená, že aj táto zlá situácia sa vyjasní, vyrieši a vzíde z nej niečo, čo nás všetkých posunie o krok ďalej. Veľmi na Vás myslím a držím Vám palce.

M.D.

 

Tento příběh vyšel na Příbězích zde: 132. Do tretice všetko dobré

 

Dodatok od svokry

Príbeh pani Ivany Könismarkovej ma hlboko dojal.

Človek ktorý je odhodlaný pomáhať , sa naraz ocitne v stave bezmocnosti.

Zoberú mu prácu, ktorú má rád a v ktorej vidí zmysel. Chce pomáhať a nemôže. Nedovolia mu to.

Stretla som sa s pani Ivanou , keď moja nevesta mala pred pôrodom. Veľmi dôkladne ju vyšetrila, povypytovala sa na pocity, prípadne ťažkosti. Všetko bolo ako má byť, bolo evidentne vidieť dôveru na oboch stranách. Bola veľmi milá a bolo vidieť, že svojmu remeslu rozumie.

Rozhodnutie rodiť v domácom prostredí sa potvrdilo. Bezprostredná spokojnosť oboch rodičov mi je dostatočným dôvodom na to, aby som podporovala formu pôrodu takú, akú si žena vyberie.

Pani Ivana, prajem vám veľa síl v boji proti tmárstvu, ktoré v oblasti pôrodníctva vládne ešte aj dnes .

V mnohých našich nemocniciach sa rodia deti za asistencie lekárov tak, ako v minulom storočí.

Ešte raz veľa odvahy a viery, že zdravý rozum zvíťazí.

Jana Dobišová

 

Tento příběh vyšel na Příbězích zde: 550. Máte moju podporu