Keď sa Ivana pred pár rokmi dostala do súdneho procesu, zrejme väčšina ľudí predpokladala, že to odradí pôrodné asistentky aj mamičky od domácich pôrodov. Sledovala som reláciu na ČT, kde sa jej situácia riešila. Práve spomínaná relácia ma s ňou zoznámila a zároveň oznámila, že existuje možnosť voľby. Vtedy som si uvedomila, že vôbec nemusím rodiť v pôrodnici, že sa môžem rozhodnúť a nikto ma nemôže nútiť rodiť v podmienkach, ktoré mi nevyhovujú. Svojou prácou a paradoxne obžalovaním urobila domácim pôrodom obrovskú kampaň. Je veľkým prínosom, že sa o tom začalo masívne hovoriť aj v médiách, nie len v úzkych kruhoch. Veľmi si želám a prajem jej, aby za svoju prácu dostala verejné poďakovanie. To si totiž zaslúži, nie súdny proces. Ďakujem Ivana!

Náš pôrodný príbeh sa začal 13.10.2011., keď ma ako štandardne neinformovanú prvorodičku prijali do nemocnice s pomaly odtekajúcou plodovou vodou, bez kontrakčnej činnosti a zmien na čípku. A ja, v naivnej dôvere, som ochotne súhlasila so všetkým, čo sa na mne chystali praktizovať. Hovorila som si –  Veď sú to pôrodníci, predsa oni najlepšie vedia, čo a či je to potrebné. Ach tá nevedomosť… Tento príbeh nemal úplne šťastný koniec. Áno, prežili sme to. Po 25 hodinách v súvislých kontrakciách, 30 hodinách bez jedla a vody, troch fľašiach oxytocínu, mojej hyperventilácii a kolabovaniu, a prudko klesajúcich ozvách dieťatka, manžel zalarmoval doktorov, ktorí práve vo chvíli, keď ich fakt bolo treba, boli kdesi inde… Tak sa začala skutočná záchrana našich životov. Následná separácia na ďalších 5 dní len prehĺbila rany zo spackaného pôrodu. Dieťa na novorodeneckom na 17.posch, ja na gynekológii na 16., keďže na šestonedelí neboli miesta… Prvý krát som syna videla po 24 hodinách na 10 minút. Druhý krát po ďalších 24 hodinách na zase obdobné trvanie. Tak som zmobilizovala sily, chytila jazvu a cupkala s pošitým bruchom po nemocničných schodoch pýtať si synka aspoň každé tri hodiny, keď som vládala, na kojenie. Bolo to veľmi, ale veľmi náročné.  Jazva na bruchu bolela, na srdci ešte viac. Vyrevané dieťa sa nevedelo a nechcelo prisávať. Ale milé sestričky ma uistili, že nič to, lebo oni ho nakŕmili… Na 4. deň som sa pýtala domov. Našťastie (?!) som bola taká „rozhýbaná“ z toho behania hore – dolu, a mali tak málo miesta, že veľmi neotáľali. Keď sa zavreli za nami dvere na byte a boli sme doma, úplne ma to zlomilo. Plakala som ako dážď. Mamka prezliekla bábätko, lebo som nevedela ako s ním vôbec môžem narábať. Vtedy som ho prvý krát videla vlastne nahého. Tie malé nôžky, rúčky, voňavé telíčko… Nasledovali ťažké mesiace spoznávania a zlaďovania sa. Koliky, neutíchajúci plač (môj aj jeho), prebdené, preplakané noci. Bezradnosť, pochybnosti, či sa vôbec oňho dobre starám… Keď prešlo najťažšie obdobie, zapla som počítač a začala brázdiť populárne aj vedecké databázy. Aké bolo moje prekvapenie, že nie som jediná, a práve naopak, je nás s podobnou „diagnózou“ ďaleko viac. Viac, než som si kedy myslela…

Dva roky intenzívneho hľadania, stretávania sa, čítania kníh, učebníc, výskumov, mailovania, chatovania, diskutovania s kompetentnými, ma doviedli k rozhodnutiu, že svoje druhé dieťa chcem priviesť na svet rozhodne ináč, než je u nás bohužiaľ štandardom. V bezpečí pre mňa aj pre dieťa – Doma. – Chcelo to „len“ trošku šťastia a zohnať pôrodnú asistentku. Tajne som závidela našim susedkám v uvedomelejšom, vyspelejšom  Rakúsku, kde je toto štandard. No nakoniec sa podarilo  🙂 Tehotenstvo bolo pod jej dohľadom príjemnejšie. Zrazu človek mal komu zavolať a zdôveriť sa s problémami. Zrazu niekto počúval a nevybavil nás za 5 minút rýchlim pohľadom do PC a na ultrazvuk. Zrazu som nebola pacientka, ale krásna, zdravá tehotná žena. Z praktického hľadiska to znamená, že som vlastne mala precíznejšiu a detailnejšiu zdravotnú starostlivosť, ako keby som sa rozhodla rodiť štandardne. Napriek tomu, že pár ľudí mohlo moje rozhodnutie pokladať za „nezodpovedné“ či „riskantné“,  opak je pravdou. Pred pôrodom som sa rozhodla zbehnúť ešte do pôrodnice, skontrolovať jazvu a na monitor, aj pre prípad, že by sme sa museli z nejakého dôvodu predsa presunúť. Našla som cez moju úžasnú kamarátku Sašku Kešeľovú pôrodníčku, ktorá bola ochotná akceptovať moje „náročné“ požiadavky, aj čo sa týka neochvejnej polohy pri samotnom pôrode a absolútneho nezasahovania do procesu, kým na to nebude skutočný dôvod. Nemala som ale v priamom pláne ich testovať, ale samotné vedomie zadných vrátok mi dodalo ešte viac odhodlania a dôvery v samú seba.

S blížiacim sa termínom som cítila vzrastajúcu potrebu zahĺbiť sa do seba a spracovať všetky strachy a neustále vynárajúce sa flashbacky. Prenasledovali ma celým tehotenstvom. Mívala som sny, ako znovu a znovu kričím, nech ho zo mňa vyberú. Alebo krásny strašiak môjho gynekológa, ktorý mi nezabudol pripomenúť  riziko ruptúry maternice. Vedel ma desiť aj v mojich snoch (mimochodom, štatistiky uvádzajú o mnoho nižšiu pravdepodobnosť ruptúry ako komplikácie spojené s opakovanou sekciou. Pri fyziologickej polohe rodičky percento pravdepodobnosti ruptúry je samozrejme ešte nižšie!) Vedela som, že najpodstatnejšia je psychika, že rodiť za mňa nebude ani pôrodník, ani asistentka, ani najlepšia podpora na svete. Vedel to môj neokortex. Ale potrebovala som to akosi vstrebať do každej jednej bunky. Ten strach mi vštepili prihlboko. Chcela a veľmi som túžila nájsť tú vnútornú rovnováhu, pokoj a hlbokú dôveru v život, ktorá by mi pomohla radostne sa preniesť zvyškom tehotenstva a samotným pôrodom. Nie len vedieť to pojmovo, ale prijať to, skutočne to pochopiť hlboko v sebe. Precítiť každým kúskom, že moje ženské telo to dokáže, že celý vesmír to tak zariadil, že žijeme, dýchame na tejto Zemi, tak samozrejme aj rodiť dokážeme. Prvý zážitok bol tak zásadný, že som si nedokázala predstaviť, ako to dokážem. Nahratý program bolo treba prepísať. Na tejto mojej ceste veľkým prínosom, teda skôr zásadným by som povedala, boli cvičenia pod vedením skúsenej duly Janky Ivaneckej. V kruhu tehotných žienok sme si každá mohli pofúkať svoje starosti aj podeliť sa o svoje radosti. Každý týždeň som čerpala potrebnú harmóniu a silu. Odhodlanie a presvedčenie o vlastných schopnostiach pomaličky rástlo. Učila som sa počúvať svoje telo, precítiť ho, vnímať svoje dieťa aj seba. Ten neoddeliteľný celok na celý život. Naučila som sa tam veľa. Aj technicky – dýchať, uľaviť si od veľkého bruška, nájsť si rôzne polohy, precítiť a uvoľniť napätie, natiahnuť poskracované, posilniť zoslabnuté… No neoceniteľná bola pre mňa predovšetkým harmónia, pokoj a energia, ktorú som si odtiaľ každý týždeň odnášala.

Veľa som na sebe pracovala. Snažila som sa pochopiť prínos prvého zážitku. Spracovať ho, prijať ho, aby to už tak nebolelo, nestrašilo.  Snažila som sa na sebe pracovať po všetkých stránkach. Pomohol mi na mojej ceste aj nezaplatiteľný Janko Čumrík s tradičnou čínskou medicínou, šiatsu masážami a Simonka Štrebovská, u ktorej  som absolvovala kraniosakrálnu terapiu. Ani moje psychologické vzdelanie mi na toto skutočne nestačilo. A tak aj vďaka vám všetkým, čím bol termín bližšie, tým viac som cítila obrovskú radosť a vďaku, že môžem zažiť niečo také úžasné a zásadné, ako je pôrod. Stále viac som si uvedomovala jeho výnimočnosť a dokonalosť. Dokonalosť ženského tela, že dokáže vynosiť a priviesť nový život a dokonalosť dieťaťa, že dokáže prejsť zložitými pôrodnými cestami (stále ma fascinuje, ako sa toto mohlo stať v pôrodnici všedným a degradovaným na patológiu…) Posledné dva mesiace som chodila s pocitom nadrogovaného hipisáka, s úsmevom od ucha k uchu a nekonečnou radosťou. Poslíčkovia pri dojčení staršieho synka ma len uisťovali, že naozaj to dokážeme.

Manžela som v pondelok ráno (3 dni pred narodením) poprosila, nech ostane doma. Celú noc som mala nepravidelné kontrakcie, čo nedali zaspať. Do obedu zase utíchli. V utorok to isté, no a v stredu som sa podvečer vybrala na dlhšiu prechádzku do lesa už s vedomím, že teraz sa to už skutočne rozbieha. Aké bolo povznášajúce predýchavať kontrakcie medzi pučiacimi a kvitnúcimi stromami. Nahlas som sa smiala nad tým rozdielom, ktorý pre mňa v spomienkach predstavovali pochmúrne nemocničné chodby. Pomedzi kontrakcie som si pospevovala, tešila som sa, že som žena a idem rodiť, že to môžem zažiť, vnímala som silu matky Zeme a sledovala som jej silu zrodenia sa, ktorú so sebou prinášala všadeprítomná jar. Všade bolo cítiť jej silu. Pučiace stromy, bzučiaci les. Viac povzbudenia som už asi ani nemohla dostať. Popri tom som prosila Anjelov a všetky bytosti, aby nás postrážili, aby všetko prebehlo hladko a krásne. Nie som veriaca, ani pokrstená, ani nesvätím pohanských Bohov. Ale od istého času cítim a verím, že niekto nad nami bdie. S tým vedomím sa mi naozaj krásne kráčalo v ústrety rodeniu. Keď som došla okolo 8 večer po dvoch hodinách domov, asistentke som už cez telefón zvestovala, že dnes to nie je planý poplach.  Podrobne sa povypytovala na všetko potrebné a dohodli sme sa, že jej zavolám o dve hodiny, ako sa to vyvíja. Bolo to celé nepredstaviteľne vzrušujúce. Také príjemné chvenie a nadšenie z toho, že to za chvíľu už bude, že dieťatko príde po dlhých mesiacoch čakania na svet. Že JA ho môžem porodiť…

Moja mamka zobrala prvorodeného na „výlet“ a prvé nocovanie mimo domu. Synček radostne bez protestov odišiel za dobrodružstvím 🙂 Dobrá kamoška od naproti priniesla fit loptu, otvorili sme fľašu kvalitného červeného vína od iného kamoša, čo sa odsťahoval na Hvar do Chorvátska a kecali sme a smiali sme sa pomedzi moje kontrakcie asi do 2 rána :-). Normálna oslavná žúrka – luxusne pri bazéne :-). Bazén sme nafúkali pri planom poplachu v pondelok, tak teraz sa už len napúšťal. Medzi časom som bola pár krát na wc, telo sa krásne vyčistilo aj bez „pomoci“ lekárov. Okolo 3 už som sa presunula do bazéna. Kontrakcie naberali na sile. Rozprávať sa mi už nechcelo. Keď som si sadla do tej teplej vody, dostala som asi desaťminútový záchvat smiechu. Bolo mi úúúúúžasne 🙂 Všetko mi prišlo dokonalé, prirodzené a vo svojej podstate jednoduché. Pri každej kontrakcii som si uvedomovala, ako sa moje telo otvára, ako mäknem, ako dieťatko púšťam von.  Po nejakom čase (už som ho nevnímala) som sa presunula na wc. Nečudujem sa, že mnoho žien porodí práve tu. Je to geniálne miesto aj poloha :-). Ak by som musela do pôrodnice, určite by som sa snažila ostať práve tu. Strávila som tu nejaký čas. Z umývadielka som pila vodu, manžel mi priniesol banán, sušené jablká a potom zase do bazéna. Presuny už boli pre mňa veľmi náročné. Bez mužovej pomoci by som už len ťažko liezla späť do vody. Kontrakcie som predýchavala dosť hlasno. Ako také hlasné milovanie. Len som začula, že manžel pomedzi to všetko asi dva krát volal našej asistentke a všetko jej referoval.  Keď prišla, už sa pomaličky brieždilo. Bolo to dokonale načasované. Skôr by ma to možno vyrušovalo. Akoby vedela, že potrebujem veľkú dávku intimity a súkromia, aby som sa uvoľnila a mohla si to prežiť podľa seba. Bez zásahov, riadenia, vyšetrení… Veľmi opatrne ma uložila, vyšetrila a zase uložila na bok, aby som si oddýchla pred cieľovou rovinkou. Bolo to na 7-8 prstov. Jediné vyšetrenie, oproti tým mnohým bolestivým v nemocnici… Pomedzi intenzívne kontrakcie som si ešte aj pospala 🙂 Po nejakom čase ma naša PA prebrala zo snov a povzbudila, že teda už je čas „zabrať“. Popravde, bola som po tých dňoch bez spánku aj dosť unavená. Želala som si, nech to už skončí. S odstupom času si uvedomujem, že som po príchode asistentky prestala s kontrakciami spolupracovať. Akoby som časť svojich kompetencií presunula na ňu. Možno to malo za následok, že som ich vtedy začala vnímať ako veľmi rušivé až bolestivé.  PA mi vtedy pomohla vstať, „zavesila“ ma na manžela, nech sa trošku gravitácia pridá k práci a v tom momente som mala pocit, že mi strašne treba cikať. Tak som išla zas na wc-ko. Tam sa ozvalo hlasné „PUK“ a doslova zo mňa vystrelila plodová voda. Praskli obaly, ktoré až doteraz dieťatko v pôrodných cestách chránili. Po naozaj malej chvíľočke prišiel obrovský tlak „na stolicu“. Po dvoch takýchto kontrakciách už ma PA aj s manželom ťahali z wc-ka so smiechom, že im tu porodím na záchode 🙂 Asi do 10 minút už sa drala hlavička. Ten pocit, keď som si ju nahmatala a pocítila v dlani, je nezabudnuteľný. Stále sa mi vynorí, keď ho pohladím. Veľmi ma to potešilo a povzbudilo. Pri ďalšej kontrakcii som už tlačila ako divá, aby už bol vonku. Táto posledná fáza bola úžasná. Dokonca až príjemná! A on sa tlačil tiež. Keď vyšla hlavička, hneď predral von aj celú rúčku, a prichádzal ako superman 🙂 Ešte ani poriadne nevykukol a už otvoril oči a takto trčiac na pol ceste medzi týmto a tamtým svetom kričal na privítanie. Pri ďalšej kontrakcii vyšlo telíčko a ja som si ho voňavého, kričiaceho mohla v slzách dojatia konečne objímať, držať a nepustiť. Aj teraz, tak ako po prvý krát, som plakala. Ohromným šťastím. A pomedzi to som ďakovala PA. DOKÁZALA SOM TO! JA SOM TO DOKÁZALA! MY SME TO DOKÁZALI!!! Zaplavovali ma neskutočné pocity. Ohromná sila radosti a neopísateľného šťastia z toho voňavého pokladu v mojom náručí. Mojom. A nikto mi ho nebral! Boli sme tu všetci. Spolu. V slzách radosti a dojatia…

A ostatné veci? … Po dvoch hodinách som sa osprchovala, PA ma starostlivo postrážila, keby sa mi hlávka od radosti motala, no cítila som sa výborne. Žiadna únava a bolesti. Teda sliznicu mi superman potrhal, keď sa svojou rúčkou dral napred na svet. Tak to trošku štípalo. Ale po týždni to už bolo zabudnuté. Pozorne ma skontrolovala, prezrela, prezrela ďieťatko. Keďže sme si želali ho aj odmerať a odvážiť, tak sme si aj štatistiku urobili. Žiadne studené váhy pôrodnice, ale taká rozkošná závesná taška 🙂 Po povestných dvoch hodinách prišla aj babka s našim starším. Tak už sme naozaj boli všetci  :-)…

PA sa starala o všetko. Od príchodu mi pripomínala, že mám piť, jesť, masírovala ma, držala, keď bolo treba, podkladala plachty, podložky, utierala, obliekala, vyzliekala, prikrývala, odkrývala, povzbudzovala, alebo len ticho čakala… Presne, ako bolo treba. A bdelo sledovala všetko ostatné. Jazvu, ozvy, … Sledovala a spoznávala nás celé tehotenstvo. Vedela, čo očakávam, a čo asi budem potrebovať. Vedela, že ak príde kríza, budem potrebovať podporiť, povzbudiť. No najdôležitejšie bolo, aby som ja sama zistila, že rodím ja. Nie pôrodník alebo asistentka. Ako to zvyknú hovorievať – koľko žien už „odrodili“. Len a len ja môžem porodiť svoje dieťa a len ja to dokážem. Ako mi hovorievala, je to skutočná fyzická práca. A bola aj náročná. No milión krát vyvážená pokladom, ktorý sa slovami nedá opísať. Nie len v podobe dieťaťa na konci, ale osobným rastom a prežitkom, ktorý žiadna sekcia či epidurál nesprostredkuje. Pre mňa bol tento zážitok veľmi, veľmi prínosný, ozdravujúci staré jazvy na bruchu, ale hlavne na srdci a prinášajúci svetlo a nádej do našich životov. Som nesmierne vďačná všetkým ľuďom a anjelom strážnym, ktorí pri nás stáli a verili nám.

A čo by som ešte dodala na záver? Pre niekoho mohol byť náš zámer rodiť doma najväčším hazardom a nezodpovednosťou. Obzvlášť po našej prvej sekcii. Moje rozhodnutie však vyplynulo z podrobného preštudovania mnohých zdrojov. Čísla moje racio nepustili a cítenie zas dôvera a intuícia v život a zdravé procesy v mojom ženskom tele. Obrovský prínos mala pre mňa bdelá starostlivosť a dohľad PA. Bez nej by som to nezrealizovala. Odborný, rešpektujúci dohľad, profesionálny prístup a starostlivosť. Som rozhorčená a smutná zo situácie, v akej musí pracovať. Miesto podpory a hlbokej úcty prekračuje polená, ktoré sa jej hádžu pod nohy… Želám si, aby všetky ženy mohli dostať takúto krásnu príležitosť zažiť nádherný príchod svojich detí, aby mohli osobne rásť a nadobudnúť tú hlbokú dôveru v seba. Pretože dnes už viem, že tak, ako som to prežila ja, tak to nie je nič výnimočné. Tak je to úplne normálne.

A ešte – veľká vďak patrí Janke Ivaneckej. Dule, ktorá svojou prácou vnáša poznanie a svetlo do mnohých životov, zachránila nespočetne veľa pôrodov, pomohla mi pri mojom raste, podporila, keď bolo treba, ukázala cestu, keď som sa strácala a každý pondelok cvičí s tehuľkami, aby cítili a vnímali svoje telo a dieťatko v ňom 🙂 Janka, ĎAKUJEM!

 

Tento příběh vyšel na Příbězích zde:
837. HBAC v našich podmienkach, alebo ako som sa druhý krát narodila s mojím druhorodeným – 1.část
838. HBAC v našich podmienkach, alebo ako som sa druhý krát narodila s mojím druhorodeným – 2.část