Môj pôrod bola krásny vďaka – dalo by sa povedať -”náhode”. Ale keďže ja
na náhody neverím, tak skrátka dopadol presne tak ako mal.

Koketovala som totiž s myšlienkou, že budem rodiť doma. Ale skutočne vedomo by som  sa k tomu odvážila len v prípade, že by to na pôrod stihla moja kamarátka dula z ČR. Predsa len som ako prvorodička mala rešpekt. Nuž, ale pôrod sa rozbehol noc pred jej príchodom. Takže mi ešte zo začiatku dávala nejaké rady cez sms a po skype a potom sa to už rozbehlo tak, že som si zaliezla do sprchy a budúci ocko zatiaľ pripravoval veci okolo, ako vaňu so saunou v prízemí, tašku do pôrodnice a tak. Medzitým ma chodil kontrolovať. Ale mne bolo lepšie, keď za mnou nikto nechodil a nič sa ma nepýtal.

Po nejakom čase mi oznámil, že sauna s vaňou je nachystaná. No super. Tak som si predsa len ešte na chvíľku, pre porovnanie, skúsila kontrakcie „na sucho“ teda bez sprchy či inej vody, v obývačke, ale už po prvej mi bolo jasné, že chcem späť svoju vodičku. Takže som sa premiestnila do prízemia, kde už boli nachystané sviečky, Kalevi mi priniesol i príjemnú hudbičku, čo som teda už až tak veľmi nevnímala, ale dôležité bolo, že ma určite nerušila. Nuž a vliezla som si do vane. Tam som si po chvíli našla polohu čelom k boku vane v akomsi rozčapenom kľaku a v takejto polohe som sa vlnila v bokoch a snažila predýchať sa každou ďalšou kontrakciou. Tak to trvalo nejakú chvíľku – určite nie veľmi dlho – a zrazu ma prekvapilo silné nutkanie na tlačenie. Fúúúha, tak už je to tu. No to som vedela, že v tomto momente a s bolesťami aké prišli ma už nikto z vane nedostane, kým nebude hotovo. Ale uvedomovala som si riziko, čo keby, a tak som privolala Kaleviho, aby volal záchranku. Pre istotu. To aby nás po pôrode mohli skontrolovať, prípadne previezť do našej family a alternativ style friendly pôrodnice. Ha! Ale to som netušila, že sa do našej malej, prízemnej sauno-kúpeľne behom 10 minút nahrnie 5 veľkých chlapov v bielych kombinézach a po tom čo rozsvietili svetlo a otvorili dvere, ktorými prúdil do vnútra chladný vzduch, začali nahlas cez seba spovedať budúceho ocka, že čo sa to tu vlastne deje a že je treba aby som šla ihneď do nemocnice, že to ešte určite stihnem porodiť tam. Ja so do toho hučala ako jeleň a dávala im jasne najavo, že mňa z vane nedostanú. Pochopili, že prehovárať ma nemá zmysel, tak si tam začali rozkladať svoje fidlátka. Keď som si po niekoľkých kontrakciách uvedomila, že sa pravdepodobne v mene záchrany našich životov, chystajú na mňa a hlavne na bábätko vrhnúť sotva vykukne začala som im medzi kontrakciami hlásiť svoje požiadavky. Po narodení bábätka toto bude stále so mnou, nikomu ho nedám a keďže si neprajem prestrihnutie pupočníka dokiaľ nedotepe, nebudú mať vlastne inú možnosť. A keď som videla tie maličko bezradné tváre v medzere medzi ďalšími dvomi kontrakciami som im hlásila, že som úplne v poriadku, i keď môj zvierací rev tomu nenasvedčoval, a že len potrebujem čas. Do toho som si sama kontrolovala, čo sa deje dole, pod vodou, v mojich útrobách a cítila som, ako sa s každou ďalšou kontrakciou blíži hlavička. Zrazu som mala na chvíľku pocit, že hoci v kontrakcii tlačím a dýcham do nej, hneď ako prestane, hlavička sa akosi vráti spať. To sa stalo párkrát a mňa už dole všetko rezalo, cítila som, že už stačí len troška. Pomáhala som si rukami aby som trošku uvolnila hrádzu a jej okolie, aby hlavička mohla ľahšie von.. V tom sa ale stalo niečo nádherné. Do miestnosti vstúpila žena a nevenujúc jediný pohľad prekvapeným mužom v bielom kráčala priamo ku mne pokľakla a bez slova ma objala. Do tej úľavy sa narodila hlavička Jasmínky a pri ďalšej kontrakcii, pri ktorej nás už objímal i Kalevi, vykĺzla na tento svet úplne celá. Hoci na mňa všetci hučali, že ju mám hneď vytiahnuť z vody, ja som ju chvíľku podržala pod ňou, odmotala pupočník z pliecok a položila si ju na hruď. Ona sa na mňa v ten moment úplne kľudne a potichu pozrela svojimi nádhernými veľkými očami ako keby chcela povedať: jéééj, tak takto vyzeráš. V tom sa už na ňu vrhol doktor a niekoľkými frčkami do chodidielka ju „prebudil“ takže pre neho na chvíľku zaplakala ale v zapätí bola zase krásne kľudná – asi i unavená. Po nejakej chvíľke mi s malou na hrudi pomohli vyliezť z vane a odkráčať do sanitky.
Len taká anekdotka k pripravenosti chlapov záchranárov na pôrod… keď som v sanitke dostala ďalšiu kontrakciu, cítila som, že by som mala porodiť placentu a tak hovorím: „cítim kontrakcie, mám porodiť placentu?“.. a na to mi záchranár, ktorí si počas môjho prevozu ťukal niečo do akéhosi malého počítačíka hovorí: „neviem, počkáme čo povedia v pôrodnici“. Haha.. ok. Pochopila som, že radšej asi vydržím. (Naviac som si placentu chcela vziať so sebou domov, takže to bolo i rozumné) Nuž a to sme už dorazili do našej pôrodnice, kde si nás prebrali skúsené a milé pôrodné asistentky. Nechala som malú, aby si prsko našla sama a prvýkrát sa prisala.. chvíľku na to, som porodila placentu a Kalevi prestrihol pupočník. Potom ma už len prezreli, urobili tri malé stehy a Kalevi  sa staral a prenášal malú kým ju vážili a merali. Personál sa jej v podstate nedotýkal. Ja som sa šla osprchovať.

Nuž tak, to je môj pôrodný príbeh. Malá sa budí.. ozaj, ten anjel v ženskom tele bola sestra, dnes už hrdého, ocka. Boli sme dohodnuté, že bude mojim ženským sprievodom, keby to moja dula nestihla. Do domu vstúpila 3:55 a malá sa narodila presne o 4:00. Môj drahý jej zavolal, keď privolával sanitku. Bol mi celý čas veľkou oporou.  Cítila som z neho že v nás a silu prírody verí. Najviac sa to asi prejavilo keď nastúpili páni záchranári. V podstate im robil  malu prednášku o sile ženy a múdrosti prírody a ženského tela, ktorá sa nakoniec tak krásne potvrdila.

Prečo toto všetko píšem a posielam na stránky podpory Ivany Königsmarkovej, pretože v ňu zas verím ja! Pretože už len čítanie tejto stránky mi dalo kopec odvahy i potrebných vedomostí na to, aby som verila vlastnému telu a v momente, keď šlo do tuhého som nespanikárila, ale prijala všetko s pokorou a vierou v to najlepšie. Napriek tomu, že pôrodnica, do ktorej som bola prevezená tu vo Fínsku, je skutočne skvelá v starostlivosti o maminky a miminká, ďaleko radšej by som do budúcnosti využila služby vyškolenej pôrodnej asistentky, aby som si znova bez obáv mohla vychutnať pôrod doma. V Helsinkách som bohužiaľ na žiadnu pôrodnú asistentku, ktorá by bola ochotná byť pri pôrode doma nenarazila. Ale priala by som nám všetkým ženám, aby sme mali možnosť voľby a k tomu príslušnú odbornú starostlivosť. Či už sa rozhodneme rodiť doma, v pôrodnici či pôrodnom dome. Verím, že sa to raz podarí vďaka ľuďom, ako je pani Ivana, ktorý sa len tak nevzdávajú.

S láskou, poďakovaním a prianím všetkého dobrého,
Soňa, Kalevi a Jasmin

P.S.:
Ešte by som rada dodala, že ďalšia starostlivosť v špecializovanej pôrodnici v Helsinkách, ktorá sa volá, v doslovnom preklade, „Vtáčie hniezdo“ a je zároveň školiacim centrom pôrodných asistentiek, bola úžasná. Absolútne rešpektovali naše požiadavky. Placentu nám bez problémov schovali do ľadničky, aby sme si ju následne mohli odniesť domov. Už pri predpôrodnej príprave bolo zjavné, že „full bonding“ a „skin to skin“ ako i „rooming in“ sú u nich postupy mamičkám priam doporučované. Naviac vedú k starostlivosti o dieťatko okamžite i novopečeného otecka. Skrátka krása ♥.