Pani Ivanu som osobne nikdy nestretla, avšak aj ona mi nepriamo (cez knihu Hovory s porodní bábou a prednáškami na internete) dopomohla k rozhodnutiu rodiť prirodzene. Ale poďme pekne po poriadku.

Ešte keď som vlani v lete otehotnela, premýšľala som, ako si pôrod čo najviac “ulahčit”, rozumej: ako porodiť bez námahy. Priznám sa, v tej dobe som, napriek svojmu veku, veľa o prirodzenych pôrodoch nevedela. Naštastie, v rovnakej dobe bola tehotná aj moja kamarátka Tina a vďaka nej som sa dostala ku spomínaným Hovorom s porodní bábou, Odentovmu Znovuzrodenému pôrodu, internetovým stránkam venujúcim sa tejto problematike a k filmom ako Orgasmic Birth, Birth Made in USA, Business of being Born, atd. Kúsok po kúsku som spela k rozhodnutiu, že prirodzený pôrod je to najlepšie ako pre dieťa, tak pre mňa. A keď som v ponuke svojej nemeckej poisťovne objavila možnosť rodiť v pôrodnom dome, bolo rozhodnuté (priznám sa, keď som kedysi šla okolo pôrodného domu vo vedľajšej ulici, myslela som si, že tu rodia iba nezodpovedné hippiesácke amazonky). Vybrali sme si pôrodný dom ani nie 5 minút autom od nás. V 6. mesiaci som teda kompletne prešla do starostlivosti pôrodných báb (hebamme) v pôrodnom dome. Moja gynekologička ma vystríhala, ako nemúdro som sa rozhodla, ale odchádzalo sa mi od nej ľahko: už u mňa mala niekoľko „čiernych“ bodov za to, ako ma napríklad pri každej kontrole zavalila krabičkami s tehotenskými vitamínmi, zakaždým od inej farma firmy (pritom aj bez vitamínov som mala kyselinu listovú, železo, atď na výborných hodnotách), neustále mi chcela robiť ultrazvuk, hoci všetko bolo v poriadku(niekoľko krát som odmietla) a naviac ma tlačila do očkovania proti chrípke a strašila ma, že keď ho nepodstúpim, som nezodpovedná a ohrozujem dieťa (chrípku som v živote nemala a v chrípkovej sezóne mám maximálne raz a pár rokov 3 dňovú nádchu).

Prvá kontrola v pôrodnom dome bola ako balzam na dušu: žiadne biele plášte, žiadne strašenie a maľovanie čertov na stenu, domácke prostredie, milé hebamme. Až do pôrodu prevzal kompletnú predpôrodnú starostlivosť pôrodný dom.

Tak som si v kľude užívala zbytok tehotenstva. Prišiel termín pôrodu a ja nič, ani náznak, že by sa niečo chystalo (pritom som sa nádejala, že porodím ešte pred termínom, keďže moja mama aj svokra takto porodili všetky svoje deti). Týždeň po termíne som už bola nervózna, nechutilo mi jesť, zo všetkých strán ma bombardovala rodina a známi otázkou: “Už?”. Všetko bolo pripravené na príchod malej Alice, len jej sa akosi stále nechcelo. Po termíne som musela do pôrodného domu dochádzať každý druhý deň na CTG a meranie tlaku, tiež otrava cestovať MHD s obrovským bruchom… Týždeň po termíne mi teda hebamme s mojim súhlasom previedla Hamiltonov hmat (absolútne to nebolelo). Kontrakcie trvali asi hodinu a zmizli. Ďalší deň ho zopakovala – znova nič. Dali mi teda nejaké homeopatické kvapky, ktoré som behom CTG pomaly pila – to bolo už 9 dní po termíne.

Večer sme s manželom pozreli náš obľúbený film, ľahli sme si spať a o štvrtej ráno som sa po 3-hodinovom spánku zobudila na zvláštne kŕče. Vedela som, že je to ono. Napustila som si vaňu a mobilom sledovala odstupy medzi kontrakciami – 3 až 4 minúty. Zobudila som teda svojho Petra a o šiestej ráno zavolala hlavnej hebamme Gudrun. Tá mi povedala, ktorá z jej kolegýň má práve pohotovosť (v pôrodnom dome ich pracuje 7 a všetky som už v tej dobe dobre poznala z predpôrodnej prípravy a pravidelných kontrôl). Zavolala som teda Katharine a dohodli sme sa, že sa stretneme o pol deviatej v pôrodnom dome. Naraňajkovali sme sa, kufor bol zbalený už mesiac, vzali sme detskú sedačku a vyrazili sme rodiť 🙂

Miestnosť pripomínajúca domácu spálňu už bola pripravená. Urobili mi vstupné vyšetrenie, dieťatku CTG a prezliekla som sa do svojich domácich vecí. Po 2 hodinách chôdze po izbe som poprosila o napustenie vane. 2 asistentky mi ju napustili a ticho sedeli na zemi pri mne. Pri bolestivých kontrakciách ma držali za ruky a povzbudzovali spolu s Petrom. Inak sedeli tíško a ani nemukli, iba pozorovali pripravené kedykoľvek zasiahnuť. Aj CTG mi robili priamo vo vode bezdrôtovým senzorom. Alicka mala skvelé ozvy, takže všetko šlo hladko. Okolo obeda skonštatovali, že sa pôrod spomalil, krčok sa prestal otvárať, voda mi nepraskla a Alickina hlavička je príliš vysoko. Z vane som teda vyšla na posteľ a v neutrálnych polohách na pravom a ľavom boku v kombinácii s masážou krčka chceli “prinútiť” pôrod postúpiť ďalej. Peter ležal za mnou a podopieral ma, jedna hebamme ma držala za ruky, druhá mi utierala čelo a upokojovala ma a ďalšie dve mi držali nohy a masírovali krčok. O trištvrte na päť voda konečne praskla a veci nabrali rýchly spád. Prišli ozajstné kontrakcie. Z ľahu na boku sme prešli na zem do drepu. Peter sedel na posteli a držal ma pod ramenami. 2 asistentky doslova ležali na zemi, prikladali mi na hrádzu obklady z horúcou kávou (veľmi uvoľňujúce) a pomáhali ako to len šlo. Moje telo presne vedelo čo má robiť. Na každú kontrakciu som trikrát zatlačila. Až nakoniec o štvrť na sedem večer doslova ako Superman vyletela na svet naša Alicka – s rukou pri hlave a hurónskym revom, ktorý jej vyniesol Apgara 10 10 10 🙂 Okamžite mi ju podali, pomohli mi ľahnúť si na posteľ. Malá sa hneď prisala a dívala sa na mňa doširoka otvorenými čiernymi očami. Behom ďalších 5 minút som porodila placentu, pupočník nechali dotepať a potom ho hrdý ocko prestrihol. Pôrodné poranenia boli bezvýznamné – aj to len kvôli tomu, že šla malá s rúčkou vedľa hlavy. Behom šitia teda bondingoval tatko. Potom mi hebammy uvarili sladký feniklový čaj, jedna z nich ma osprchovala, medzitým odvážili a zmerali Alicku a o pol jedenástej večer sme už boli s našou 4 hodinovou dcérkou doma v posteli.

Čo dodať na záver? Len môj malý príbeh dokazuje, že to ide aj inak. Stačí zmeniť myslenie: ako svoje, tak aj to vymedzené zdravotníckym systémom. Je fakt smutné, že vysoko vážená práca hebamme je tak podceňovaná v Čechách a na Slovensku. Že domáce pôrody, ktoré sú v Nemecku síce nie úplne bežné, ale poisťovne ich štandardne preplácajú (aj nepriamo doporučujú, keďže sú lacnejšie), sú u nás pokútne, verejná mienka im nie je naklonená. Veľmi držím pani Ivane a aj ostatným slovenským a českým asistentkám palce, aby sa im čo najskôr dostalo vážnosti a dôležitosti, ktorú si zaslúžia. Neviem si predstaviť “štandardný” pôrod v nemocnici na sále s oslepujúcim svetlom, meniacim sa personálom, monitormi a hlavne bez toho úžasného ľudského prístupu, ktorý som zažila v pôrodnom dome. Na bolesti si už ani neviem spomenúť, asi som naozaj bola v tej povestnej hladine, keď “vypne” mozog a človek počúva len svoje inštinkty. Veľmi sa mi páči aj kontinuita starostlivosti pôrodných asistentiek: poznali ma ako tehotnú, boli so mnou pri pôrode a jedna z nich – Katharina, k nám chodí niekoľko krát do týždňa a kontroluje mňa aj malú. Toto bude robiť až do prvého roka. Ešte raz, prajem túto zmenu aj slovenskému a českému zdravotníctvu!!!

Maria Rajec Smékalová