Náš pôrodný príbeh je ako mnoho iných – s pani Ivanou priamo nesúvisí. Nikdy som nemala to šťastie ju stretnúť osobne, len prostredníctvom tu veľa krát spomínanej knihy Hovory s porodní bábou,  v ktorej som našla množstvo odpovedí na moje otázky. Takisto aj príbehy z Vašej stránky ma uisťovali v mojom rozhodnutí porodiť svoje druhé dieťa doma a sprevádzali ma celým tretím trimestrom tehotenstva. Ďakujem pani Ivane za jej prácu, ktorá pozitívne vplýva nie len na české, ale aj slovenské mamičky. Ďakujem Vám za krásnu stránku, kde sa každý deň teším na nové príbehy a aj všetkým mamičkám, za ich inšpiratívne príbehy.

Aleš, Andrea, Andrejko a Aleško

Náš prvý syn bol dlho očakávaný. K jeho počatiu nám pomohla hormonálna stimulačná liečba. Celé tehotenstvo som si každučkým dňom užívala a tešila sa na príchod malého stvorenia. Počas tehotenstva som „trpela“ silným narcizmom, pripadala som si s bruškom nádherná :-).

Od 18. týždňa som poctivo chodila na profylaktickú prípravu do nemocnice, študovala som bežné komerčné
časopisy pre mamičky, knihy typu „Veľká kniha o matke a dieťati“ a pod. Podľa toho som sa aj pripravovala na pôrod a výchovu malého stvorenia.

Syn sa vypýtal na svet presne na 280 deň v nedeľu 28. novembra. Bolo to pre mňa trochu sklamanie, pretože to bolo o 4 dni skôr ako bol vypočítaný termín a nebola som na to psychicky pripravená, lebo som mala ešte všeličo v pláne… Po začatí odtekania plodovej vody čosi po pol noci sme šli do nemocnice. Cestou začali kontrakcie. V nemocnici prišlo druhé sklamanie z toho, že som nemohla rodiť do vody ako som si predstavovala (vraj im prasklo potrubie…). Kontrakcie zosilňovali. Neútulné prostredie nemocnice a cudzí ľudia na mňa pôsobilo dosť stresujúco. Našťastie po celý čas bol so mnou manžel, ktorý mi pomáhala ako vedel a bol mi silnou oporou. Po prijatí a spisovaní množstva dotazníkov sestrička skonštatovala, že kontrakcie ešte nemôžem mať, lebo monitor jej to neukazuje. Technika povýšená nad prírodu a prirodzené pocity každej ženy!!!

Dostalo sa mi ešte poníženia od službukonajúceho lekára, ktorý ma zvozil zo slovami, že ak budem hysterická, pošle môjho manžela domov (len pre to, že som v kontrakciách nebola schopná sama vyjsť na kozu a chcela som pomoc manžela…). Pritom na manžela sprisahanecky žmurkol, čo som počas predýchavania silnejúcich kontrakcií nemohla postrehnúť.

S manželom sme čas trávili striedavo vo „vzdychárni“ a vo vedľajšej miestnosti s nepohodlným lôžkom a sprchou. Medzi tým prišla ďalšia rodička a ak sme chceli byť s manželom spolu, opustili sme „vzdycháreň“ a uskromnila som sa na nepohodlnej posteli (nazvime to skôr lavica) vo vedľajšej miestnosti. V podstate mi bolo jedno kde som, len nech je pri mne manžel. Snažila som sa správať podľa „doporučenia“ lekára, aby mi manžela neposlali preč…

Tretie sklamanie – treťorodička, ktorá tam prišla po mne už rodí a o chvíľu je počuť detský plač.  A kedy budem rodiť ja? Medzi tým som dostala nejaký čípok. Kontrakcie zosilneli. Mám šťastie – mení sa služba a tým aj pôrodník. Protivný chlap odchádza, prichádza príjemný. Prečo vlastne sú pôrodníci väčšinou chlapi? Ako môžu muži, ktorí nikdy nepoznali aké to je nosiť pod srdcom dieťa, nemajú ani tušenie, čo žena počas pôrodu prežíva a už vonkoncom nechápu, čo sa deje so ženskou dušou?

Tu som si spomenula na úryvok z filmu Nádherná zelená: primár pôrodnice po odblokovaní (tí ktorí to videli, vedia o čo v pojme odblokovanie ide) povedal sestre, ktorá ho prišla zavolať k pôrodu: Ale ja som nikdy nerodil dieťa. A ste to predsa Vy, kto musí prodiť dieťa, ste to Vy, múdra žena, nie? Ja neviem ako porodiť dieťa, neviem o tom nič. Urobil by som to ešte horším, ja ťahám, tlačím, strihám, robím cisárske rezy, sledujem monitor, robím epidurálku, ale nikdy som neporodil dieťa! Nikdy som sa skutočne nepozeral, neposlúchal, alebo učil! Zasahoval som iba keď som musel, pretože som sa príliš bál. Pretože ja neviem, ako porodiť dieťa. Rozumiete? Choďte do toho, urobíte to oveľa lepšie ako ja! A potom mi o tom porozprávajte…  Konečne prichádzam na rad aj ja. Som na pôrodnom lôžku, poloha na chrbte, nohy vyviazané. Počas tehotenstva sa mi z každej strany dostávali informácie o tom, že v poslednom trimestri žena nemá ležať na chrbte, lebo dieťatko svojou váhou tlačí na dolnú dutú žilu, čo spôsobuje matke závraty a dieťa má problém s dýchaním… A teraz musím ležať na chrbte, dieťa tlačiť „do kopca“ proti gravitácii a podľa pokynov sestričky, ktorá vie lepšie ako ja čo treba robiť: v momente, keď necítim potrebu na tlačenie mám tlačiť a keď ju cítim, musím to zastaviť… Občas vnímam pokriky sestričky o tom, že mám dýchať, lebo ohrozujem dieťa: „nepočujete, že mu slabnú ozvy?!“ Ale ako mám dýchať – ako pes, alebo zhlboka, kto si má spomenúť na to, ako nás to učili na profylaxii? Sestrička neporadí, len kričí – dýchať, tlačiť, zastaviť, dýchať, tlačiť, netlačte…! Manžel dáva inštrukcie aby ma nestrihali, masírovala som si poctivo hrádzu. Niekto mi skáče po bruchu a malý je o chvíľu vonku. Prichádza ďalšie sklamanie – namiesto toho, aby mi malého dali na bruško a priložili k prsníku, odstrihnú pupočnú šnúru a pracú sa s ním preč. Stihnem pozrieť na hodiny – je 7,30 ráno a posielam manžela aby utekal za malým (v hlave mám totiž utkvelú myšlienku, aby nám ho nezamenili za chlapčeka, ktorý sa narodil asi pol hodinu pred našim…).

Niečo do mňa napichali (oxytocín) a rodím placentu. Presnejšie nerodím, trhajú ju zo mňa. Vydýchla som si, že ma ani nenastrihli, keď tu zrazu lekár zahlási, že ideme šiť. Predsa len strihali, vraj mal malý pupočnú šnúru prehodenú cez plece, tak ho bolo treba zachraňovať (Apgar skóre 10-10-10)… Aké nebezpečné bolo moje telo pre neho! Medzi tým prišiel ďalší lekár, ktorý odobral pupočníkovú krv a chcel odo mňa, aby som počas šitia podpísala papiere, že to spravil on (aby náhodou neprišiel o províziu…). Konečne mi doniesli malého (je to to správne dieťa?). Ešte stále ma šijú, je to bolestivé, ruky mám od bolesti zapreté do madla a mám byť schopná tešiť sa z malého uzlíčka? Hrádza došitá, som schopná pár hollywoodskych úsmevov pre prvú spoločnú fotku a už malého berú preč. Žiadne priloženie k prsníku sa nekoná.

Predstavenie skončilo, manžela posielajú domov, letmo sa s ním lúčim a mňa prekladajú znovu na vzdycháreň, lebo na oddelení je plno. Trávim tam dopoludnie, dostávam raňajky. Ale ako sa najesť v polohe na chrbte a ubolená? Mám si tlačiť na brucho, aby sa zavinovala maternica. Cítim únavu, bolesť a rezignáciu. Som plná emócií – mám to za sebou, mám syna (myslím, tak to na sone vždy vyzeralo), posielam SMS-ky. Vtedy som to vnímala že pôrod bol bez komplikácií, všetko prebehlo hladko, takmer prirodzene. Kistellerovu expresiu som vnímala ako úžasnú pomoc od sestričky, nástrih hrádze ako záchranu syna, následné odlúčenie kvôli vyšetreniu ako bežnú prax… Syna som videla už umytého, zabaleného asi 5 minút počas šitia popôrodných poranení a potom až o pol dňa. Aké bolo moje rozčarovanie, keď som namiesto zahorenia veľkou láskou k nemu zrazu cítila, že mi ukradli bruško a doniesli mi cudzinca… Rozum mi vravel, že to stvorenie mám ľúbiť, je to môj syn, ale srdce to tak úplne necítilo. Neubránila som sa neustálemu porovnávaniu jeho čŕt s našimi, či je to naozaj naše dieťa, či nám ho náhodou v nemocnici nevymenili. Ešte že sme ľudské bytosti, keby sa takéto niečo stalo vo zvieracej ríši, samica by po takomto pôrode mláďa odvrhla…

Prerod ženy v matku bol tvrdý. Bežným správaním v nemocnici mi zdravotníci vštepili myšlienku, že moje telo bolo pre neho nebezpečné, nie som schopná sa o svoje dieťa sama postarať, prvé hodiny musí byť pod ich dohľadom…

Niekde som čítala názor jedného vnímavého otca: deti sú skvelo evolučne prispôsobené na pôrod a pokiaľ prebieha tak ako má, štartuje v nich tie správne procesy. Ale sú pripravené aj na to, že sa niečo zadrhne a dokážu spustiť náhradný program. Vo chvíli, keď po pôrode a umiestení do inkubátora neprichádza očakávaná reakcia od matky, dieťa spúšťa program „mŕtva mama“, keď po nejakej dobe začne plakať, aby si privolalo pomoc pre prípad, že mama pri pôrode zomrela. U syna to trvalo asi 30 minút, potom si začal cucať prst keď nemal k dispozícii prsník – proste všetko náhradné programy, ktoré mu umožňujú prežiť, ale vďaka ktorým sa možno nikdy nespustia tie správne programy. Toto je dôvod, prečo sa mi súčasné praktiky nepáčia – väčšina detí ide na náhradné programy a nikto im nepomôže spustiť tie správne…

Nádherne sformulovaná myšlienka, ktorá bohužiaľ platila aj pre môjho syna. Myslím, že podobné procesy sa spúšťajú aj opačne – zo strany mamy. Prečo inak by toľko žien trpelo popôrodnou depresiou, alebo blues? Pocity, aké som prežívala ja prežíva veľa žien. Niektoré sa k tomu priznajú, iné to v sebe potlačujú…

Veľmi dlho mi trvalo, kým sme si postupne pospájali pretrhnuté nitky a začala som syna milovať skutočnou materskou láskou.

Prvé mesiace boli tvrdé – malý stále plakal, uspávala som ho aj hodinu skackaním na fitlopte a spievaním uspávaniek dookola ako juke box… Nemal rád túlenie – celou silou sa odo mňa odtláčal tými maličkými ručičkami, z čoho mi srdce pukalo . Dlho som trpela „komplexom najhoršej matky“. Nerozumela som svojmu dieťaťu. Prišiel na svet bez návodu na použitie a ja som netušila, čo mi svojim správaním chce povedať. Popri vytváraní si vlastného návodu na spolužitie som už nemala energiu na bežné denné činnosti. Veľa krát sa stalo, že na obed som bola ešte v pyžame a dostala som sa ešte len k raňajkám. Najviac ma (neskôr som zistila že nie len mňa) deprimovali vysmiate celebritné matky z tituliek časopisov, ktoré po pôrode mali dokonalý mejkap, perfektnú figúru a nesmierne si materstvo vychvaľovali. Samozrejme že nikde ani zmienka o tom, že za tým všetkým stojí tím opatrovateliek, pomocníc v domácnosti, osobní tréneri, vizážisti a pod.

Niekde hlboko ukryté materinské inštinkty mi kázali malého nosiť (babyvak náš každodenný), kojiť ho podľa potreby… Postupne som zistila, že je lepšie mať jeho postieľku natesno k mojej – keď ma cítil, bol spokojnejší, prípadne spal s nami v posteli. Ignorovala som „dobré rady“ o tom, že ho nemám nosiť – rozmaznám ho, nemám ho tak často kojiť – musí podľa tabuliek, nemám ho mať v posteli – nebude chcieť spať vo svojej posteli a v neskoršom veku (po roku) prestať s uspávaním – dieťa nechať vyplakať a zaspí…

Výsledok – spával v postieľke vedľa nás alebo s nami do 2,5 roka – vtedy si sám zbalil vankúš a medveďa a odišiel do svojej izby do veľkej postele. Nočné premiestňovanie do našej postele má dovolené do dnes. Okolo 3 roku nám povedal, že už ho netreba uspávať, zaspí už aj sám. Nosili sme ho, dokým sme vládali. Kojila som ho 3 roky a 3 dni ;-). S popôrodnou traumou a separáciou bojujeme do dnes. Aj napriek tomu, že z Andrejka vyrástol pokojný chlapec, ktorý si nikdy nepotreboval našu pozornosť vydobýjať nejakým spôsobom, svoje traumy z pôrodu si stále nesie. Spomeniem aspoň jednu: dostane paniku z toho, keď zistí, že sme odišli na iné poschodie bez toho, že by si to všimol, alebo by sme mu o tom povedali. A to sme v jednom dome. Podobnosť s odlúčením po pôrode čisto náhodná?

Súvislosti mi pomohli pochopiť knihy ako Slzy po porodu, Koncept kontinua, Dieťa ako šanca pre teba, Súvislosti…

Ako dieťa rastie, učí sa, vyvíja sa, učila som sa a vyvíjala aj ja a prišla som k inému poznaniu…

Medzičasom som sa stala certifikovanou poradkyňou dojčenia. V praxi som zistila, aký obrovský vplyv má vedenie pôrodu aj na samotné dojčenie. Veľa krát som bola pre mamičky viac psychickou podporou, čím sa vyriešil aj problém s dojčením… Veľa som sa popri tom aj naučila a hlavne to, ako veľmi vplýva samotný pôrod na správanie mamičky ale aj dieťatka…

 

Originál příběhu zde: http://www.drobcekovia.sk/index.php?str=poradna&caststranky=2&id=32

Tento příběh vyšel na Příbězích zde: 447. Príbeh prvý ako psychoterapia (alebo potreba sa z toho vyrozprávať)