S mnohými ľuďmi som sa rozprávala o pôrode dcérky a o tom, kvôli čomu dodnes občas v noci plačem, čo ma stále bolí na duši, čo ľutujem, na čo sa hnevám… Všetci ma chápu, ale ich pochopenie necítiť, na tvárach ho nevidieť, netušia o čom hovorím, netušia, čo to znamená prirodzene rodiť, netušia, ako bolí okradnutá duša… A tak sa ma snažia upokojiť, že hlavne, že je bábo v poriadku, veď to prebehlo takmer ideálne, nedalo sa to inak… To musíš pustiť, prijať to tak, ako to bolo… Sú sto krokov predo mnou a tisíc míľ ďaleko od porozumenia.

Neviním ich z toho. Nemajú ako…

Teraz si však budem predstavovať, že na druhej strane sedí a môj list číta niekto, kto rozumie každému slovu, cíti moju bolesť so mnou…

Blížia sa Vianoce, dcérka bude mať 10 mesiacov, pokojne spí a ja sa znovu stretávam sama so sebou, so mnou rodiacou, trpiacou, matkou, dávajúcou život. Bežím jej v ústrety, berie ma do náruče a hladí – ona je tá silná, tá čo vie položiť svoj život za druhých, pevná, ona vie… Ja dievča, čo malo sen, čo uverilo, že sa v nej skrýva viac, ako tuší, čo chcelo uchopiť svoju silu a stať sa ženou. Odvážne som vykročila na cestu k materstvu, k naplneniu ženskosti, 9 mesiacov som hladila svoje dieťatko, zhovárala sa s ním, chránila ho od zbytočných zásahov a semien strachu, kráčala pevne k nášmu prvému stretnutiu. Každú prekážku som prekonala, nevzdala som sa, chránila som seba i dieťa pred nepochopením a zlými myšlienkami druhých…

Rodila som radostne v pokoji, dojatá, že naše stretnutie sa priblížilo a moje dieťatko – úplne v poriadku – mi šlo v ústrety. Rodila som sama v izbe, kolísajúc sa a spievajúc, vnárajúc sa do hĺbky a moje dieťatko – úplne v poriadku – mi šlo v ústrety. Rodila som v náruči môjho muža, stonajúc, kľačiac, čupiac, vo vani, pri posteli, na záchode hodinu za hodinou a moje dieťatko – úplne v poriadku – mi šlo v ústrety. Rodila som v bolestiach, myslela som si, že už nevydržím ani jednu ďalšiu kontrakciu, že to nezvládnem a predsa som šla ďalej hodinu za hodinou a moje dieťatko – úplne v poriadku – mi šlo v ústrety. Dotkla som sa hranice svojich síl – ak by som sa mohla vypnúť a vypnúť aj bolesť, možno by som to urobila, umrela by som na želanie… a šla som ďalej, hodinu za hodinou a moje dieťatko – úplne v poriadku – mi šlo v ústrety. Cítila som, čo mám robiť, čo musím robiť, aby som prežila, JA som rodila, ja som nahmatala hlavičku svojho dieťatka, keď bolo ešte schované vo mne, ja som sa mu otvárala, 30 hodín som vedela, čo mám robiť…

A potom mi povedali, čo mám robiť. Tu si ľahnite, sem dajte nohy, tu sa chyťte, takto skloňte hlavu a keď príde kontrakcia tlačte… Ležím tam, všetci mi vidia medzi nohy… Po chvíli príde doktor a chápem, že dieťa príde každú chvíľu. Robím, čo mi povedali, tlačím o život, neurobím nič, čo by mohlo ohroziť moje dieťa – doktor mi robí ukrutnú bolesť medzi nohami, ja to neriešim – neohrozím svoje dieťa – teraz to nemôžem zdržať a začať sa dohadovať, všetko ide bokom… Celá moja duša ide bokom… Bolesť pokračuje, doktor niečo robí – asi to pomôže dieťatku prísť skôr, všetci sa tak ponáhľajú, vo vzduchu visí, že ja to nesmiem zdržovať, tak tlačím, hoci necítim potrebu, tlačím, vyprodukujem silu, ktorú som v živote vo svojom tele necítila a potom vidím…

Doktor drží dieťatko a – ako sme sa dohodli – hneď mi ho dáva na hruď, beriem si ho do náruče, vítam ho slovami, hladkaním, bozkami, je nádherné, má 10 bodov – to vidím sama – hýbe sa, je pokojné, ružové, silné, životaschopné a dýcha… Moja duša je späť, 30 hodín pôrodu sa niekam stratilo, cítim sa silná, šťastná, mám lásky dosť pre celý svet a dávam ju plnými priehršťami svojmu dieťatku… „Čo vlastne máme?“, pýta sa manžel… Pozriem sa… „Dievčatko…“ Milujem svoje dieťa!

Sestrička urobí gesto akože, no to by už hádam stačilo a naťahuje ruky, aby som jej dieťa podala – treba sa oň odborne postarať… Hovorím „Nie, bude so mnou…“ „Podchladí sa vám, treba ho obliecť a dať na výhrevné lôžko…“ Hovorím „Nie“ a viem, že kým im ju nepodám, nevezmú ju. Ľúbime sa, moje bábo je úplne spokojné, leží u mňa zakryté, je horúce a čulé – som šťastná – moja duša tancuje.

Sestrička prichádza znovu, pohár trpezlivosti prekypel… „Tu nejde o vás“, hovorí mi, vraj ohrozujem svoje dieťa… Dávam najavo svoju nedôveru a ona, že mi vraj nikto dieťa neberie, že to nepotrvá viac ako 3 minúty a manžel môže ísť s bábom… Jej argumenty sú o ničom, ale už tretí krát vyrušuje náš najdôležitejší a najkrajší moment, už chcem mať pokoj… Súhlasím… A dodnes to ľutujem.

Prichádza doktorka, milá a slušná a hovorí mi, že dcérka má 3000g a teda môže s nami stráviť dve hodiny po narodení na sále, keby mala o gram menej, už by mi ju nedoniesli…

…za chvíľu je moja Láska späť oblečená, netrvalo to dlho, nepočula som ju plakať, už si ju však nevyzlečiem, už nie sme koža na kožu, hoci stále je to krásne. Tešíme sa spolu, všetci traja. Naše vytúžené bábätko je už tu, zdravé a dokonalé.

Dva mesiace po pôrode sa mi začalo vracať to, čo nebolo dobré, čo sa nemalo stať, čo som mala povedať, čo urobiť ináč, ako som sa mala lepšie ochrániť… Hoci viem, že som nemohla. Urobila som maximum, podarilo sa mi mnohé…a predsa mám dušu zranenú. Mám pocit akoby mi ukradli tých posledných 10 zatlačení, zbezmocnili ma, stratila som kontrolu, musela som si nechať robiť niečo, čo som nevedela, čo je, prečo sa to deje a spôsobovalo mi to mučivú bolesť, trvalé následky a hlavne to bolo zbytočné – ako som sa po pôrode dozvedela. Nepomohlo to vôbec mojej dcérke prísť na svet, nebolo potrebné sa ani ponáhľať.

Keby mi radšej povedali: „Ste statočná, už ste úplne na konci, za chvíľu sa Vaše dieťa narodí. Všetko ide, ako má, len pokračujte v tom, čo robíte.“ Keby ma nechali zvoliť si slobodne pôrodnú polohu, dokázala by som všetko úplne sama . Fyzická bolesť bola veľká, ale krátko po pôrode som zabudla. S hrdosťou spomínam na všetok čas, kedy som mala svoj pôrod v rukách ja, no ukradnutý záver mi nik nevráti a bolesť na duši sa bude hojiť ešte dlho – je tam prázdno. Neexistovala som, keď moje dieťa prišlo na svet! Matka bola umlčaná, odsunutá na bok a dieťa zachránené z jej lona.

Mám v sebe ešte veľa hnevu, že toto sa stalo mne, že toto sa deje každý deň. Celá predpôrodná starostlivosť vedie ženy k tomu, aby rady odovzdali opraty niekomu inému…

Lenže MY sme ženy, rodíme deti, sme silné a v hĺbke duše VIEME.

…teraz lepšie rozumiem… len tá, čo v sebe objavila tento rozmer ženy, môže porozumieť môjmu smútku… ďakujem, cítim sa ľahšie.

Vážim si ženy, ktoré pomohli mne uveriť, že dokážem porodiť dieťa, že sa môžem spoľahnúť na prírodu, svoje dieťa a svoje telo. Medzi ne patrí aj Ivana. Hlboko ma zasiahli správy o ťažkostiach, s ktorými zápasí a cítim, že boj, v ktorom je tak statočná, bojuje za nás všetky.

Posielam veľa podpory aj zo susedného Slovenska.

Johana

 

Tento příběh vyšel na Příbězích zde: 703. Ukradnutý príchod na svet