Pri našom 2. synovi v roku 2013 sme si ako alternatívu v prípade potreby vybrali pôrodnicu Antolská v Bratislave, ktorá nám prišla ako najhumánnejšia, hoci aj tam mali výhrady voči niektorým bodom nášho pôrodného plánu a to aj napriek odporúčaniam WHO. Ale v celku sme sa dohodli k ako takej spokojnosti. Pripravili sme sa aj na fintu neskorého príchodu do pôrodnice, čo je jediná istota vyhnutia sa zbytočným zásahom, monitorom, oxytocínu a pod. kedy je čas už len rovno rodiť.

Sústredili sme sa však prioritne na pôrod doma za predpokladu prirodzeného pôrodu. Stretli sme sa s pôrodnou asistentkou a osobne zblížili. Je to úplne iný pocit, keď pri pôrode pomáha empatická a už známa osoba, než keď sa objaví cudzí človek v bielom plášti, ktorý nám vôbec nemusí po ľudskej stránke „sadnúť“.

S okolím sme sa o našich plánoch veľmi nedelili, nakoľko je žiaľ laická verejnosť stále pod značným vplyvom „všeobecnej pravdy“ a pôrod doma vnímajú ako riziko aj napriek tomu, že o tom totálne nič nevedia a štatistky a výskumy z vyspelých krajín dokazujú vyššiu bezpečnosť a blahodárne účinky pri prirodzených pôrodoch. Ja síce rád odbremením aj pôrodníka o argumenty, ale negatívne reakcie manželku spochybňovali, no časom jej dôvera v samu seba a prirodzenú dokonalosť narástla tak, že na sebavedomé strašenie gynekológom, že musia pri pôrode podať oxytocín aby nevykrvácala, automaticky reagovala, že pri 1.pôrode nestihli podať oxitocín a nevykrvácala. Jej gynekológ akosi nečakane stratil reč a pochopil, že nie každá matka sa dáva „opíjať rožkom“.

Slušne vedomí o prirodzených pôrodoch sme sa rozhodli vziať zodpovednosť za svoje zdravie do vlastných rúk. Som presvedčený, že zodpovednosť za choroby a komplikácie patrí do rúk lekárom (veľká vďaka že sú), ale zodpovednosť za zdravie vrátane zdravého tehotenstva a pôrodu by mala byť len a len v rukách samotného človeka.

A v tomto zvyšovaní vedomia ženám o prirodzených pôrodoch významne pomáhajú pôrodné asistentky na čele s Ivanou. Česť vašej bojovnosti sa správnu vec proti farmaceutickému biznisu a egu gynekológov.

Okrem zvyšovania vedomia o prirodzených pôrodoch sme sa pripravovali aj mentálne, psychicky a fyzicky. Teda hlavne manželka 🙂 ale píšem my, pretože sme vo všetkom spolu. Erika chodila na rôzne cvičenia, ktoré sú rozchýrené a tak veľmi veľa žien ich už absolvuje a fyzicky sa pripravuje. Okrem toho sme cvičili aj s epi-no.

Pripravovali sme aj vtedy 2,5 ročného Miška, vysvetľovali sme mu, že v mamkinom brušku je bábätko, jeho súrodenec, aj Miško hladkal a pusinkoval bruško, obzeral iné bábätká vonku, že aj jeho súrodenec raz príde von. Tiež sme ho motivovali, ako nám bude pomáhať s plienkami, kúpaním bábätka a Miško sa tešil spolu s nami a hovoril ako aj on „ja ľúbi bábo“.

„Nalaďovanie“ sa na bábätko je tiež veľmi dôležité, hladkali sme ho cez bruško a rozprávali sme mu ako sa na neho tešíme, ako je vítané a ako ho ľúbime. Zdanlivo nepodstatné, no v skutočnosti dieťa cíti cez emócie matky, či je chcené, nechcené alebo niečo medzitým. Toto nalaďovanie cibrí vnímanie bábätka, ktoré je dokonalejšie ako prístroje v nemocnici. Žiadne sono, monitor ani iné testy, lekári či prístroje nedokážu zistiť, či je všetko v poriadku a či sa bábo cíti dobre tak dokonale, ako to cíti matka. Žiaľ farmaceutický biznis presvedčil modernú civilizáciou, že jediná cesta k zdraviu je medicína, no v skutočnosti len otupila myseľ zdravým ľuďom, ktorí už sami seba necítia a potrebujú na všetko prístroje.

Vyššie spomenuté prípravy na pôrod vyústili pokojného a vyrovnaného stavu Eriky. Po dni predpokladaného pôrodu bola na kontrole a gynekológ krútil hlavou ako je pozitívne naladená a má normálny tlak, akoby ani nečakala na pôrod. Veru, on sám nikdy v živote nevidel prirodzený pôrod, ani ho to v škole neučili a tak nemohol tušiť, že Erika prijíma dokonalú prirodzenosť ako súčasť života a nie ako utrpenie a bolesť.

S láskou a úctou k dokonalosti prirodzených pôrodov
Michal, Erika, Miško a Mirko