Keď sa Ivana pred pár rokmi dostala do súdneho procesu, zrejme väčšina ľudí predpokladala, že to odradí pôrodné asistentky aj mamičky od domácich pôrodov. Sledovala som reláciu na ČT, kde sa jej situácia riešila. Práve spomínaná relácia ma s ňou zoznámila a zároveň oznámila, že existuje možnosť voľby. Vtedy som si uvedomila, že vôbec nemusím rodiť v pôrodnici, že sa môžem rozhodnúť a nikto ma nemôže nútiť rodiť v podmienkach, ktoré mi nevyhovujú. Svojou prácou a paradoxne obžalovaním urobila domácim pôrodom obrovskú kampaň. Je veľkým prínosom, že sa o tom začalo masívne hovoriť aj v médiách, nie len v úzkych kruhoch. Veľmi si želám a prajem jej, aby za svoju prácu dostala verejné poďakovanie. To si totiž zaslúži, nie súdny proces. Ďakujem Ivana!

Náš pôrodný príbeh sa začal 13.10.2011., keď ma ako štandardne neinformovanú prvorodičku prijali do nemocnice s pomaly odtekajúcou plodovou vodou, bez kontrakčnej činnosti a zmien na čípku. A ja, v naivnej dôvere, som ochotne súhlasila so všetkým, čo sa na mne chystali praktizovať. Hovorila som si –  Veď sú to pôrodníci, predsa oni najlepšie vedia, čo a či je to potrebné. Ach tá nevedomosť… Tento príbeh nemal úplne šťastný koniec. Áno, prežili sme to. Po 25 hodinách v súvislých kontrakciách, 30 hodinách bez jedla a vody, troch fľašiach oxytocínu, mojej hyperventilácii a kolabovaniu, a prudko klesajúcich ozvách dieťatka, manžel zalarmoval doktorov, ktorí práve vo chvíli, keď ich fakt bolo treba, boli kdesi inde… Tak sa začala skutočná záchrana našich životov. Následná separácia na ďalších 5 dní len prehĺbila rany zo spackaného pôrodu. Dieťa na novorodeneckom na 17.posch, ja na gynekológii na 16., keďže na šestonedelí neboli miesta… Prvý krát som syna videla po 24 hodinách na 10 minút. Druhý krát po ďalších 24 hodinách na zase obdobné trvanie. Tak som zmobilizovala sily, chytila jazvu a cupkala s pošitým bruchom po nemocničných schodoch pýtať si synka aspoň každé tri hodiny, keď som vládala, na kojenie. Bolo to veľmi, ale veľmi náročné.  Jazva na bruchu bolela, na srdci ešte viac. Vyrevané dieťa sa nevedelo a nechcelo prisávať. Ale milé sestričky ma uistili, že nič to, lebo oni ho nakŕmili… Na 4. deň som sa pýtala domov. Našťastie (?!) som bola taká „rozhýbaná“ z toho behania hore – dolu, a mali tak málo miesta, že veľmi neotáľali. Keď sa zavreli za nami dvere na byte a boli sme doma, úplne ma to zlomilo. Plakala som ako dážď. Mamka prezliekla bábätko, lebo som nevedela ako s ním vôbec môžem narábať. Vtedy som ho prvý krát videla vlastne nahého. Tie malé nôžky, rúčky, voňavé telíčko… Nasledovali ťažké mesiace spoznávania a zlaďovania sa. Koliky, neutíchajúci plač (môj aj jeho), prebdené, preplakané noci. Bezradnosť, pochybnosti, či sa vôbec oňho dobre starám… Keď prešlo najťažšie obdobie, zapla som počítač a začala brázdiť populárne aj vedecké databázy. Aké bolo moje prekvapenie, že nie som jediná, a práve naopak, je nás s podobnou „diagnózou“ ďaleko viac. Viac, než som si kedy myslela…

Dva roky intenzívneho hľadania, stretávania sa, čítania kníh, učebníc, výskumov, mailovania, chatovania, diskutovania s kompetentnými, ma doviedli k rozhodnutiu, že svoje druhé dieťa chcem priviesť na svet rozhodne ináč, než je u nás bohužiaľ štandardom. V bezpečí pre mňa aj pre dieťa – Doma. – Chcelo to „len“ trošku šťastia a zohnať pôrodnú asistentku. Tajne som závidela našim susedkám v uvedomelejšom, vyspelejšom  Rakúsku, kde je toto štandard. No nakoniec sa podarilo  🙂 Tehotenstvo bolo pod jej dohľadom príjemnejšie. Zrazu človek mal komu zavolať a zdôveriť sa s problémami. Zrazu niekto počúval a nevybavil nás za 5 minút rýchlim pohľadom do PC a na ultrazvuk. Zrazu som nebola pacientka, ale krásna, zdravá tehotná žena. Z praktického hľadiska to znamená, že som vlastne mala precíznejšiu a detailnejšiu zdravotnú starostlivosť, ako keby som sa rozhodla rodiť štandardne. Napriek tomu, že pár ľudí mohlo moje rozhodnutie pokladať za „nezodpovedné“ či „riskantné“,  opak je pravdou. Pred pôrodom som sa rozhodla zbehnúť ešte do pôrodnice, skontrolovať jazvu a na monitor, aj pre prípad, že by sme sa museli z nejakého dôvodu predsa presunúť. Našla som cez moju úžasnú kamarátku Sašku Kešeľovú pôrodníčku, ktorá bola ochotná akceptovať moje „náročné“ požiadavky, aj čo sa týka neochvejnej polohy pri samotnom pôrode a absolútneho nezasahovania do procesu, kým na to nebude skutočný dôvod. Nemala som ale v priamom pláne ich testovať, ale samotné vedomie zadných vrátok mi dodalo ešte viac odhodlania a dôvery v samú seba.

S blížiacim sa termínom som cítila vzrastajúcu potrebu zahĺbiť sa do seba a spracovať všetky strachy a neustále vynárajúce sa flashbacky. Prenasledovali ma celým tehotenstvom. Mívala som sny, ako znovu a znovu kričím, nech ho zo mňa vyberú. Alebo krásny strašiak môjho gynekológa, ktorý mi nezabudol pripomenúť  riziko ruptúry maternice. Vedel ma desiť aj v mojich snoch (mimochodom, štatistiky uvádzajú o mnoho nižšiu pravdepodobnosť ruptúry ako komplikácie spojené s opakovanou sekciou. Pri fyziologickej polohe rodičky percento pravdepodobnosti ruptúry je samozrejme ešte nižšie!) Vedela som, že najpodstatnejšia je psychika, že rodiť za mňa nebude ani pôrodník, ani asistentka, ani najlepšia podpora na svete. Vedel to môj neokortex. Ale potrebovala som to akosi vstrebať do každej jednej bunky. Ten strach mi vštepili prihlboko. Chcela a veľmi som túžila nájsť tú vnútornú rovnováhu, pokoj a hlbokú dôveru v život, ktorá by mi pomohla radostne sa preniesť zvyškom tehotenstva a samotným pôrodom. Nie len vedieť to pojmovo, ale prijať to, skutočne to pochopiť hlboko v sebe. Precítiť každým kúskom, že moje ženské telo to dokáže, že celý vesmír to tak zariadil, že žijeme, dýchame na tejto Zemi, tak samozrejme aj rodiť dokážeme. Prvý zážitok bol tak zásadný, že som si nedokázala predstaviť, ako to dokážem. Nahratý program bolo treba prepísať. Na tejto mojej ceste veľkým prínosom, teda skôr zásadným by som povedala, boli cvičenia pod vedením skúsenej duly Janky Ivaneckej. V kruhu tehotných žienok sme si každá mohli pofúkať svoje starosti aj podeliť sa o svoje radosti. Každý týždeň som čerpala potrebnú harmóniu a silu. Odhodlanie a presvedčenie o vlastných schopnostiach pomaličky rástlo. Učila som sa počúvať svoje telo, precítiť ho, vnímať svoje dieťa aj seba. Ten neoddeliteľný celok na celý život. Naučila som sa tam veľa. Aj technicky – dýchať, uľaviť si od veľkého bruška, nájsť si rôzne polohy, precítiť a uvoľniť napätie, natiahnuť poskracované, posilniť zoslabnuté… No neoceniteľná bola pre mňa predovšetkým harmónia, pokoj a energia, ktorú som si odtiaľ každý týždeň odnášala.

Veľa som na sebe pracovala. Snažila som sa pochopiť prínos prvého zážitku. Spracovať ho, prijať ho, aby to už tak nebolelo, nestrašilo.  Snažila som sa na sebe pracovať po všetkých stránkach. Pomohol mi na mojej ceste aj nezaplatiteľný Janko Čumrík s tradičnou čínskou medicínou, šiatsu masážami a Simonka Štrebovská, u ktorej  som absolvovala kraniosakrálnu terapiu. Ani moje psychologické vzdelanie mi na toto skutočne nestačilo. A tak aj vďaka vám všetkým, čím bol termín bližšie, tým viac som cítila obrovskú radosť a vďaku, že môžem zažiť niečo také úžasné a zásadné, ako je pôrod. Stále viac som si uvedomovala jeho výnimočnosť a dokonalosť. Dokonalosť ženského tela, že dokáže vynosiť a priviesť nový život a dokonalosť dieťaťa, že dokáže prejsť zložitými pôrodnými cestami (stále ma fascinuje, ako sa toto mohlo stať v pôrodnici všedným a degradovaným na patológiu…) Posledné dva mesiace som chodila s pocitom nadrogovaného hipisáka, s úsmevom od ucha k uchu a nekonečnou radosťou. Poslíčkovia pri dojčení staršieho synka ma len uisťovali, že naozaj to dokážeme.

ZU