Jedného dňa znova nedorazila menštruácia. No po predchádzajúcej skúsenosti so smutným koncom, sme sa s manželom rozhodli, že sa nebudeme predčasne tešiť, ani robiť test. Ale ja som to vedela…Vedela som, že je tam a že tento krát už s nami zostane. Po niekoľkých dňoch som začala špiniť (to je mi nejaké povedomé…) a preto som hneď zašla za doktorom: „Áno, ste tehotná, dám Vám nejaké lieky, aby sme ho podporili.“ A tak špinenie prestalo a začalo sa jedno z najkrajších období v mojom živote. Tehotenstvo bolo úžasné, nádherné, dokonalé. Cítila som sa neopísateľne žensky, krásna. V 16 tt. som ako neskúsená „prvotehuľka“ zašla na Tripple test – hraničné výsledky, návšteva Gennetu. Ja som však cítila, že je všetko v poriadku. Aby som sa utvrdila, že moje pocity sú správne, zašla som do pôrodného domu „U Bociana“ a tam ma milá pôrodná asistentka, pani Z. uistila, že to, čo cítim je správne a že tomu mám veriť. Potom už tehotenstvo prebiehalo skvele. Cvičila som tehotenskú jogu, čítala Odenta, pripravovala pôrodný plán… S manželom sme zašli na predpôrodný kurz k „Bocianovi a uistili sa v tom, že prirodzená cesta je tá jediná správna. Pôrod doma však nebol možný, pretože naše bábätko sa rozhodlo prísť na svet „prdelkou napřed“ (áno, už od narodenia, má vyhranený názor na svet :-)). A tak sme si vybrali Hořovice, kde ma nechali rodiť prirodzene. Teda tak prirodzene, ako to v danej situácii bolo možné: „Ak chcete rodiť prirodzene, musíte urobiť, čo vám povieme.“ A ja som chcela, cisársky rez bol mojou nočnou morou! Aj napriek tomu, že sa nesplnili moje pôrodné priania, že som na konci dostala oxytocín a ATB (12 hodín od odtečenia plodovej vody), že som rodila v polosede a bola nastrihnutá a že moja placenta nevyšla von sama, na pôrod mám len príjemné spomienky. S manželom sme sa veľa smiali. Bolo to rýchle (cca 4 hodiny) a svojim spôsobom orgazmické. A tak sa narodil náš THEODOR. Ale… Rozdelili nás: „Je unavený, musí ísť do inkubátora a vy ste stratili veľa krvi, musíte si odpočinúť.“ A ja som súhlasila 🙁 Dodnes si to vyčítam…Obrali nás o našu zlatú hodinku, nemohli sme sa zamilovať (prvý krát sme sa videli až po dlhých deviatich hodinách :-(). To spôsobilo problémy s kojením a to, že som mala strach – strach, či sa o neho budem vedieť postarať (bol taký krehučký). Trvalo nejakú dobu, než som si začala ako matka veriť. Ale zvládli sme to ( a kojili sme sa do 20 mesiacov:-)) a ON splnil moje poslanie na tejto zemi: byť matkou. Dnes má Theo skoro tri roky a je úžasný, je proste skvelý. Je z neho veľký brat – brat bábätka, ktoré sa narodilo doma – ale to je už iný príbeh 🙂

Veronika Posar