Nedeľa 14.9.2014, (41+2tt) 03:00, doma

Bola som prvorodička a veľmi som túžila po porode doma. Absolvovala som niekolko kurzov a citala vela knih, nastudovane som to mala naozaj skvele a nacvicene dychanie, vizualizacie atd. Skutocnost ale bola takato:
Budim sa na podobne pocity v podbrusku ako pri menstruacii. Uvazujem ci je to uz porod a tak si meriam pravidelnost pomocou mobilnej aplikacie. ZIstujem ze kontrakcie su viac menej pravidelne a po 3 minutach. Nie je to ale ziadna bolest a tak si pokojne liham spat. Po 2 hodinach sa znova budim, tlak v podbrusku silnie a uz je to ako silne menstruacne bolesti ale ako bolest to vobec nevnimam. Zacinam predychavat a vizualizovat podla hypnoporodu a kontrakcie si celkom uzivam 🙂 Rano oznamujem priatelovi, aby ostal doma, ze budeme rodit. Priatel teda rusi pracovne povinnosti a ostava so mnou doma. Porodnym asistentkam este nevolam, tajne dufam, ze by mohli prist az po porode a ze by sme mohli mat s priatelom intimco. Posielam im len sms pre istotu aby vedeli co sa deje.

Na obed vytahujem fitloptu a predychavam kontrakcie. Snazim sa jest I ked mi moc nechuti, a pijem pravidelne vodu. Okrem pravidelnych kontrakcii sa nic ine nedeje a vecer si liham spat. Spim ale len medzi stahmi, takze skoro vobec. V noci okolo 4tej zacinaju silne bolesti do spodnej casti chrbta. Bolest sa postupne zvysuje a ja zacinam stonat. Priatel sa budi, a rozmysla ci uz ideme rodit. Pisem porodnym asistentkam, ale neziadam, aby prisli zatial. Pred obedom uz ziadam porodne asistentky, aby prisli hlavne preto, ze nahliehaju, aby ma vysetrili. Bolesti zacinaju byt uz neznesitelne. Priatel sa snazi do mna dostat nejake jedlo, dava mi jogurt, ktory hned vyvraciam, a citim sa strasne. Zacinam kaslat na mobilnu aplikaciu, ktora meria stahy a zacinam sa maximalne sustredit na kontrakcie a pracovat s telom. Volam Michaele (z hypnoporodu), ktora mi radi polohy na “vyklepanie” miminka, nazdava sa, ze je miminko zle narotovane, a preto tlaci na chrbtovu kost. Rychlo si nastudujem a zaujmeme polohy. Prichadzaju porodne asistenky a po vysetreni mi oznamia, ze sa vobec neotvaram a ze si mam pospat. Som nestastna a sklamana a nemozem uverit ze celych 30 hodin bolo na nic. Bolesti su uz tak silne ze vystreluju do stehien az ku kolenam. Porodne asistenky navrhuju, aby som vypila alcohol, aby ma to uspalo, potrebujem si oddychnut, aby som mala silu na porod. Alkohol odmietam, dam si teda medunkovy caj, ktory samozrejme nepomaha. Porodne asistentky odchadzaju s tym, ze im zavolam, ak sa nieco zmeni.

O dalsie dve hodiny su bolesti tak silne, ze placem a prosim priatela, aby ma odviezol do porodnice. Ani sama neviem preco, pretoze som rozhodnuta nebrat ziadne lieky od bolesti. Priatel na rychlo zbali veci do porodnice (este ze som mu dopredu pripravila zoznam) a vyrazame. Cesta do auta je strasna, kontrakcie su stale kazdych 3-5 minut a trvaju cca 30-40 sekund a cesta v aute este horsia. Mam pocit ze umrem od bolesti, v aute si nemozem menit polohy. Cestou naberame jednu z mojich PA a ideme do Neratovic. Po prichode chcu vyplnit niekolko formularov a maju million otaziek, formulare vyplni priatel a otazky sa snazim odpovedat medzi kontrakciami. Priatel mi zase dava trochu najest a v zapeti zase zvraciam 🙁 citim sa strasne. Ukazujem doktorovi moj porodny plan, s niektorymi bodmi nesuhlasi (ako napriklad odmietnutie monitoru, vaginalneho vysetrenia a odmietnutie vysetreni miminka). Uzatvarame preto kompromis, suhlasim s prvym vaginalnym vysetrenim a ostane bude robit moja PA a suhlasim s obcasnym monitorom. Doktor ma vaginalne vysetri (ja sa strasne bojim, ze mi urobim Hamiltona, alebo inak urychli porod), vysetrenie je velmi bolestive a nechapem preco. Po vysetreni mi oznami, ze sa neotvaram a ze porod nezacal, ze to mam zatial len poslickov. Prichadza pediatricka, ktorej vysvetlim, ze si neprajem ziadne vysetrenia miminka ziadne vitaminy lieky a napojenie na pristroje. Pediatricka nie je nadsena, ale moje prianie respektuje.

Odchadzam na 3 lozkovu izbu, kde som zatial sama s priatelom. Kontrakcie su coraz horsie a ja prestavam komunikovat s okolim. Som nestastna, ze nerodim doma svoj vysnivany porod. V hlave sa mi mihaju informacie zo vsetkych knih (hypnoporod, Aby porod nebolel, knihy od M. Odenta, Orgasmicky porod (ktory mi v tejto chvili pripada absurdny) a ine. Neviem presne, co si vybrat, a na co sa sustredit. Vizualizacie maternice (stuhy/ kvapkanie vody) nefunguju – nemozem sa s nimi stotoznit pretoze bolest nie je v maternici, ale v chrbte, nemam pocit, ze rodim, ale skor ze zazivam nejaku nehodu. Rozmyslam nad miminkom a dufam, ze ono nepreziva to, co ja.

Prichadza doktor a ponuka mi injekciu od bolesti, ktoru odmietam (doteraz sa cudujem ze som dokazala odolat). Ponuka mi este inu injekciu (latku ktora je vraj nieco ako homeopatikum – nepamatam si nazov) a tvrdi, ze to uvolni krce v svaloch a pokial su to ozaj len poslickovia, bolest odide a porod pride az o niekolko hodin/dni. Ale v pripade, ze uz rodim, bude efekt opacny a porod sa urychli. S injekciou suhlasim. Po par minutach krce povoluju a ja si konecne mozem pospat. Spat vydrzim, ale len necelu hodinu, pretoze sa bolesti opat vracaju, a teraz ovela intenzivnejsie a castejsie, ako pred tym. Celu noc stonam od bolesti, priatel spi vedla mna na zemi, nasa PA mu zohnala madrac, co je super, lebo sama by som tam ozaj nechcela byt. (Pa odisla na noc domov). Na druhy den sa menia doktory a druhy Dr, ktory je zaroven aj primar, mi oznamuje, ze moj porodny plan nemoze akceptovat. Konkretne nesuhlasi s tym, aby som jedla a pila, s tym, aby som mala na sebe svoje oblecenie. V mojom plane stoji, ze si neprajem nastrih, na to my doktor hovori, ze to nie je nie je moje rozhodnutie, ale doktorove. Dalej nesuhlasi aby som si odniesla placentu domov, a ked spomeniem, ze zvazujem lotusovy porod, tak mi tvrdi, ze to nie je mozne, lebo ze miminko moze do placenty vykrvacat. Nemozem uverit tomu, co pocujem, a rozmyslam co tych doktorov na tych skolach ucia, ale nemam energiu sa hadat, mam neustale priserne bolestive kontrakcie, ktore sa nedaju prehliadnut, pretoze pri kazden som velmi hlucna. So slzami sa vraciam na izbu a oznamujem priatelovi ze ideme domov, ze tu ja rodit nebudem. Priatel zacne balit veci a v tom prichadza nemocnicna PA, velmi mlada a sympaticka. Predstavi sa mi a hovori mi, ze chape moje argumenty a ze ona by si napisala presne taky isty porodny plan. Presviedca ma ale, aby som uz nikde necestovala, ze som vycerpana a ze teraz potrebujem klud a sustredit sa na seba a miminko. Hovori mi, aby som zabudla na to co hovoril Dr., ze pri mojom porode ani nemusi byt a ze si mam vizualizovat veci tak, ako ich chcem ja. Som jej neskutocne vdacna a uznavam ze dalsiu cestu autom by som uz nezvladla, a tak ostavam. Doktora som odvtedy uz nevidela (mala som pocit ze to on za mnou poslal tu PA asi mu ma prislo luto). Na stole nam nechavaju dokumenty, ktore treba podpisat. Studuje ich priatel a cita mi niektore body nahlas, s ktorymi nesuhlasime. Bohuzial na dokumente je iba jeden podpis dole, ktory vyjadruje suhlas so vsetkymi bodmi. Dokument podpiseme ale k jednotlivym bodom napiseme poznamku.

Prichadza moja PA a vybavi mi teplu vanu, co je super! Bolesti sice stale su, ale lepsie s nimi dokazem pracovat. Najhorsie je ale premisetnovanie poloh a meranie monitorov, ktore sa vraj da natocit len v leziacej polohe, ktora je zo vsetkych uplne najhorsia.
Vo vani mi PA pusti relaxacnu hudu, vypne svetlo a ja sa konecne citim o cosi lepsie. Po vysetreni mi oznami, ze sa konecne zacinam otvarat – no hura, uz je to treti den! Sice len na 3cm ale aj to je nieco. Vo vani stravim asi 8 hodin (Mne sa to sice zda iba ako 2). Nasla som vizualizacie, ktore funguju – vizualizujem si svetelne bytosti, ktore stoja v kruhu okolo mna a vysielaju mi energiu, ktoru vdychujem, prechadza mojim telom, cez maternicu a porodnymi cestami von. Vyzaduje to vela sustredenia, co je tazke, pretoze vnimam vsetko okolo (moja PA si obcas nieco posepne s priatelom, alebo sa otvaraju dvere a niekto vchadza, alebo vychadza von), moja PA a priatel diskutuju o tom, ze by som mala nieco zjest, pretoze som 3 dni nejedla a nespala a zacinam byt totalne vycerpana. Potrebujem energiu na porod, je mi jasne, ze ak nebudem mat dost sily mozem skoncit cisarskym rezom, a to v ziadnom pripade nechcem a suhlasim s jedlom. Priatel mi prinasa kuraci vyvar a snazim sa jest. Dam si ale len par lyzic a uz zase mi je zle.

Po chvili prichadza nemocnicna PA s malym miminkom, ktore je na svete asi hodinu. Ukazuje mi ho, miminko natahje rucicku ktorej sa dotknem a okamzite sa rozplacem. PA mi hovori ze cela nemocnica je na mojej strane a vsetci si praju, aby som rodila prirodzene, ako to chcem ja. Ze som statocna a porod ide krasne. Po jej odchode prichadzaju nove kontrakcie, ine – ovela silnejsie a nutia ma tlacit. Vydam pri tom ohromny rev a prekvapim sama seba. Priatel to komentuje “ty mas ale drive jako Dickinson!”, moja PA sa potesi, ze sa porod posunul do dlasej faze. O chvilu ma ale nutia zase menit polohu, co neznasam! Najradsej by som ostala vo vani a porodila tam (tajne pretoze oficialne to nejde). PA mi ale tvrdi, ze na vanu caka ina rodicka, tak sa prinutim vsat, co mi trva asi 20 minut. Zda sa mi ze kazdy moj pohyb vyvola dalsiu kontrakciu. Asi o 11 vecer prechadzame do porodneho salu, kde je malicka miestnost s 1 lozkom a zachodom. Stale som to len ja, moj priatel a moja PA. Na zemi je zinenka a PA mi hovori, aby som skusila polohy na styroch. To ale nejde, pretoze som neskutocne vycerpana a trasu sa mi nohy aj ruky a nedokazem sa udrzat. Skusam sa opriet o fitloptu, co je lepsie, ale aj tak ma nohy nedrzia. Kontrakcie su strasne silne, a PA tvrdi ze pri kontrole uz vie nahmatat hlavicku a vyzyva ma, aby som to vyskusala sama, ale nemam energiu si tam siahnut. V tejto chvili uz sedim na WC, kde ma donutili ist, a snazim sa cikat. Cikat mi nejde a nechcem skusat tlacit, lebo sa bojim dalsej kontrakcie. Na WC je mi ale velmi prijemne a nechcem ist prec. PA ale trva na natoceni monitoru, pytam sa ci by to neslo natocit na WC, ale vraj nie lebo kabel do elektriky nie je dost dlhy. Presuvam sa teda spat na zinenku, ked prichadza dalsia silna kontrakcia opieram sa o postel a mam pocit, ze spadnem. Citim, ze mi praskla voda a na zem sa vyvali velke mnostvo vody. O chvilu pocujem moju PA, ako sepka priatelovi, aby siel okamzite pre doktora, ze voda je zelena. Nie som schopna komunikovat, ale citim strach, zelena voda? Viem, ze je to zle, ale neviem presne, co to znamena. Chcem sa spytat, ale nemam silu vydat zvuk. Bojim sa o miminko. Po tvari mi tecu slzy. Prichadza doctor a nemocnicna PA a nutia ma ist na porodne kresno na chrbat. Tato poloha je extremne bolestiva a odmietam, dr a PA ale naliehaju. Do toho sa prida priatel a zacne ma obhajovat, nakoniec teda dr suhlasi s polohou na boku. PO vysetreni mi kladie otazku “a vy uz tlacite?” ja odpovedam, ze ano a on na to “ako to ze tlacite, ved nemate dorotovane miminko”. Z poslednych sil mu odpovedam ze to netlacim ja, ale moje telo, a to nemozem zastavit. Do toho sa strhne hadka medzi Dr, nemocnicnou PA a mojim priatelom o tom, ze sme nepodpisali formulare a ze sme tam nemali pisat ziadne komentare. Zvysuju na seba hlas a priatel taha dr a PA mimo porodny sal. Hadaju sa za dverami, kde aj tak vsetko pocujem. V hlave mi zneju slova: miminko nie je dorotovane, netlacte. Prichadza dalsia kontrakcia a ja sa ju snazim zastavit, ale nejde to. Strasne sa bojim o miminko. Je so mnou moja PA a hovori m,i ze sa nemam nicoho bat a ze mozem tlacit. Do toho citim velky pohyb v brusku a PA mi hovori ze sa miminko otocilo a ze mozem tlacit. Prichadzaju nastvany Dr s PA a kazu mi tlacit. Je to ale v rozpore s tym, co som si nastudovala, verim ze tlacit sa nema, pretoze sa tym napnu svaly a miminku sa ide horsie von. Nemocnicna PA na mna rve, aby som tlacila, ale ja nemam kontrakciu, tak na nu rve moj priatel, aby ma nenutila tlacit mimo kontrakcie, PA si zlozi rukavice hodi ich na zem, sadne si na stolicku so slovami “tak si to odrodte sam”. Za chvilku sa ale vrati a zase ma motivuje, aby som tlacila. Citim sa strasne vycerpana a uz nemam silu tlacit. PA na mna rve, aby som tlacila, ze voda bola zelena, co znamena ze miminku v brusku uz nie je dobre a chce von. Proste ho na dalsiu kontrakciu MUSIM vytlacit. Naberiem teda silu a s dalsou kontrakciu tlacim, co to len ide, citim ze PA mi akoby roztahuje otvor prstom, citim zastihpnutie a velku ulavu. O 1:06 sa narodila nasa dcerka na jednu kontrakciu cela. PA mi ju priklada na hrud. S priatelom sme nemali pripravene meno a ja instinktivne vyhlasujem, ze je to Martinka. Zda sa mi cela tmava a velka. Ma vela tmavych dlhych vlasov. Nevidim jej ale do tvare, pretoze lezim na chrbte. Rada by som si ju privinula, ale nemam silu ani zdvihnut ruku. Len slzy mi tecu. Po ujisteni, ze dotepala, moj priatel prestrihava pupocnu snuru. Cakame na porodenie placenty, citim, ako so mna vyteka krv a zda sa mi, ze je toho moc, ale nik nic nekomentuje, tak asi je to v poriadku. Moja PA mi priklada Martinku na prso, okamzite sa prisaje 🙂 krvacanie ale neprestava. Spytujem sa PA ci nekrvacam moc, ona aj Dr ma prehliadnu a hovoria ze nie, ze je to normalne. Zacinam citit, ze mi odumieraju nohy, ale nic nehovorim lebo nechcem prist o bonding. Priatel je pri mne a obdivuje krasu a velkost nasej dcerky 🙂 nohy si uz necitim od kolien dole a zacina mi byt mdlo. Je uz cca 45 min po porode. Oznamujem, ze sa necitim dobre a beru mi Martinku :-(, prosim priatela, aby bol stale s nou. Meraju mi tlak ktory klesol az na 40/60 a krvacanie pokracuje. Placenta nechce ist von a personal zacina panikarit. Zacinaju zistovat mojukrvnu skupinu, ja som napoly v bezvedomi, ale vnimam kazde jedno slovo. Doktor neustale spomina istu „Terezu Novakovu“ (nepamatam si presne to meno, a dochadza mi, ze ma zlu kartu. Z poslednych sil oznamujem lekarovi svoje meno, lekar ide pre spravnu kartu. Prichadzaju dalsie sestricky, doktor vyhadzuje mojho priatela a moju PA za dvere. Mam pocit ze sa okolo mna toci 10 ludi a kazdy do mna picha nejake hadicky. Doktor z JIPky na vsetkych krici je velmi neprijemny a rozculuje sa, ze kolko pravidiel bolo porusenych. Obraciam sa na doktora a sepkam: „Vy ste urcite skvely doktor, mozete prosim, prebrat tieto veci az potom? Vsetky sestricky a pan Dr. sa snazia robit to najlepsie co vedia.“ Vidim, ze som ho este viac nastvala, ale uz nic nehovori. Viac si uz nepamatam, dali mi narkozu.

Ked sa preberam z narkozy, som extremne vtipna a „opita“, asi po 10 minutach vtipkovania mi dochadza, ze som rodila a ze nemam dcerku pri sebe. Som uz na JIPke, kde mi ju nemozu priviest. Placem. Prichadza priatel a na telefone mi ukazuje foto Martinky, pretoze som ju poriadne nevidela. Je krasna. Zaspavam. Rano sa budim, sestricka ma umyje a hned ma prevazaju na porodne oddelenie, kde ma uz caka Martinka. Okamzite sa mi prisaje na prso a ja som taka stastna a okamzite zabudam na cely porod. Sestricky sa chcu presvedcit, ze po transfúzii som schopna chodit, a sama seba prekvapujem, ze ano. Citim sa neuvertilne skvele, plna energie. Tieto pocity so mnou zdiela aj Martinka, pretoze sa zacina usmievat uz na druhy den! 🙂 Porod bol sice narocny ale som vdacna ze som to zvladla bez narkotik a bez cisara. Martinku si priviniem k sebe a uz nas neoddelia 🙂

Celkova doba porodu 70 hodin, i ked Dr. Tvrdi ze to bolo len 10 hodin, lebo vraj porod sa pocita az od doby kedy sa zena zacne otvarat…. Viem, ze su aj omnoho horsie porody a v podstate som rodila prirodzene, ale na ten porod, co som si vysnila, sa to ani z daleka nepodobalo. Este dnes som z toho smutna, ale verim, ze moj druhy porod bude uplne iny a dufam, ze bude doma a bez stresu 🙂

Katarina